Túto recenziu asi začnem onakvejšie. Predpokladám totiž, že medzi čitateľmi niet človeka, čo by autora tejto knihy nepoznal a netreba ho preto nejako obšírne predstavovať. Meno Milan Lasica bol a je v Československu pojem. Etalón inteligentného humoru a šarmu.
Herec, režisér, spevák, spisovateľ a riaditeľ divadla. Práca, ktorú miloval a ktorej venoval takmer celý svoj život. Aký bol však ľudský rozmer občana Lasicu, otca, manžela a človeka? Určitá odpoveď sa ukrýva v jeho denníkoch a zápiskoch z obdobia medzi rokmi 2009-2015. Ich zbierka dostala názov V krátkosti.
„Tvrdý život zoceľuje. Pohodlný rozmaznáva. Ale to neznamená, že ak nechceme byť rozmaznaní, mali by nás zavrieť.“
Na úvod podotknem, že kniha tak trochu klame názvom. Obsahuje totiž bezmála celý autorov život. Milan Lasica ako majster slova s typickým ostrovtipom a vznešeným nadhľadom, dokáže bez problémov vtiahnuť čitateľa do všetkých etáp svojho, na udalosti bohatého života.
Ten začal v čase druhej svetovej vojny. Neskôr si okrem puberty prešiel aj obdobím normalizácie a represií v 50.rokoch. Okupáciu Československa zažíval krátko po štúdiách na vysokej škole a ako dospelý muž a rodič prežil aj revolučné časy a búrlivé 90.roky. A bol to práve tento sled udalostí, ktoré silno formovali Lasicovu osobnosť a ovplyvňovali ako jeho súkromný, tak aj profesijný život.
„To, že štát má podporovať umenie je pekná vec. Ale čo ak potom štát bude chcieť, aby umenie podporovalo štát.“
Vo svojich zápiskoch spomína na nejednu historickú etapu a nezriedka si z nich odnáša práve tie dôležité životné skúsenosti, ktorými ako človek oplýval. Obzvlášť rád sa však vracia do detských čias, rovnako aj k spomienkam na osobnosti a priateľov, ktorí ho počas jeho života sprevádzali. Úsmevné reminiscencie na divadelného partnera Júliusa Satinského, príhody s Werichom či Václavom Havlom, ale aj banálne rodinné príbehy z chaty na Šišolákoch či návšteva zubára. To všetko bol jeho svet.
Milan Lasica bol svojho času obľúbený glosátor a komentátor aktuálneho diania v spoločnosti. Jeho schopnosť trefne a humorne reagovať na spoločenské témy, ukázal už aj vo svojej fejtónovej zbierke Bodka. A neinak je tomu aj tu. Politická kultúra a myslenie nenechávalo autora chladným ani v jeho osobných záznamoch a je naozaj obdivuhodné s akou presnosťou dokázal predvídať následky spôsobené konaním politikov, ale aj nás obyčajných ľudí.
„Nechcel som sa ženiť, rozhodne nie, ale nemal som silu jej to povedať. Asi som uškodil aj jej, aj sebe. Hoci pár rokov bolo fajn.“
Najosobnejšie momenty knihy prichádzajú v spomienkach a myšlienkach na rodinu a deti. V nich Milan Lasica odkrýva svoje vnútro a bez prikrášľovania pomenúva svoje slabosti, zlyhania či strachy.
Počas čítania knihy častokrát nadobudnete pocit, že ste zahĺbení do rozhovoru so svojím starým otcom či niekým blízkym. Príbehy a rozprávania sú plné človečiny, optimizmu a úprimnej snahy pochopiť život.
Nonsensové skice
Súčasťou denníkov sú aj ilustrácie známeho slovenského výtvarníka Mareka Ormandíka. Ten, na žiadosť samotného Lasicu, dopĺňa obsah a myšlienky knihy domácimi skicami, ktoré vznikali v časoch covidovej pandémie, samoty a akejsi tvorivej krízy. Z čisto subjektívneho pohľadu však nepovažujem túto kombináciu za najšťastnejšiu. Zdá sa, akoby sa v jednom momente a na jednom mieste stretli dva odlišné svety. Dve rozdielne nálady, ktoré sú v kontraste. Ale ako povedal sám Shakespeare: „Krása tkvie v oku pozorovateľa.“
„Kto chce byť nesmrteľný, musí najprv zomrieť.“
Obsah knihy nebol prvoplánovo venovaný širokému publiku, no aj napriek tomu je zbierka V krátkosti príjemným a pútavým čítaním plná veselých momentov a bystrých glos. Predstavuje chýbajúci dielik do mozaiky osobnosti Milana Lasicu nielen ako umelca, ale aj ľudskej bytosti.
https://www.martinus.sk/707889-v-kratkosti/kniha
Vydavateľstvo: Slovart
