Životná cesta Tibora Mahúta bola vždy spojená s ľudovou kultúrou. Tento umelec zasvätil celý svoj život folklóru. Všetko, do čoho sa pustil, robil s nadšením a oddanosťou. O tom, ako prežil svoj naplnený život a popritom tlmočil dedičstvo svojich predkov, nám porozprával v úprimnej výpovedi.
Povedzte nám na začiatok niečo o svojom detstve…
Pochádzam z ôsmich detí. Mama bola domáca a otec robil v tehelniach. Moji rodičia tvrdo pracovali, k čomu viedli aj nás, deti. V detstve som, samozrejme, nebol z toho nadšený, ale neskôr som prišiel na to, že všetko malo svoj význam. V dospelosti som zúročil skúsenosti z detstva. Vyrastal som v Žiline na Bôriku a ten vyzeral úplne inak, ako teraz. Doma sme chovali ovce, chodievali sme na salaš a veľakrát sme tam aj prespali. Pre nás to boli vtedy mimoriadne zážitky.
Kedy sa začali prejavovať vaše umelecké vlohy?
Vyučil som sa za montéra výťahov a nastúpil som na vojnu. Keď som sa vrátil z vojny, v tom čase na Bôriku vznikal folklórny súbor Rozsutec, ktorý vtedy patril pod poľnohospodársku správu. Prihlásil som sa tam a v septembri 1975 som už tancoval. V novembri som dokonca už aj vystupoval. Nemal som predtým žiadne tanečné skúsenosti, ale mal som pohybové nadanie. Tak ma to bavilo, že som sa vypracoval a postupoval som čoraz vyššie. Po odchode vedúceho Fera Gaža, som sa stal postupne organizačným vedúcim, umeleckým vedúcim a choreografom.
V Rozsutci sa teda rozbehla vaša kariéra. Koľko rokov ste tam strávili?
Nastúpil som tam v roku 1975 a odišiel v roku 2001 kvôli nejakým menším nedorozumeniam. Ďalších 10 rokov som pôsobil vo folklórnych súboroch Pupov v Terchovej a Rovňan vo Veľkom Rovnom. V roku 2010 som sa síce na prosbu Ferovho syna, Jara Gaža, vrátil naspäť do Rozsutca, ale predsa len to už tak dobre nefungovalo. Založil som si preto s manželmi Šedovcami súbor Oprášené krpce. Stiahol som vtedy tanečníkov zo Stavbára a Rozsutca. Bol to už vyslúžilý kolektív, deti odrastené… No a následne som si založil súbor Blanciar, v ktorom som až doteraz. K názvu sme prišli tak, že Vinco Krkoška organizoval Jánošíkove dni v Terchovej a potreboval nás uviesť na plagát. My sme ešte názov nemali a ja som práve vyrábal blanciar, tak som mu povedal: „Daj nám názov Blanciar.“ Tento názov sa dobre ujal. V skupine mám Terchovskú muziku, heligonkárov, píšťalkárov, 5 tanečných párov a 6 speváčok. V Blanciari je už mladší kolektív, preto je stretávanie zložitejšie kvôli deťom. Vždy sa nám to však podarilo vyriešiť.
Ako vznikla vaša dielnička?
Dielničku som si otvoril popri práci aj vystupovaní. S vyrábaním som začal už v Rozsutci, podchvíľou sa tam niečo pokazilo, roztrhlo a ja som sa to pokúšal opraviť. Raz to boli krpce, potom zase opasky a podobne. Popritom som začal robiť krpce, opasky dlhé, široké, pastierske kapsy, kabelky, rôzne puzdrá a črpáky. Ďalej drevené reliéfy, sošky, veľké sochy, pastierske náradia, črpáčky, valašky, biče, blanciare – kovové spony, pracky, hrebene, ihlice do vlasov a rôzne formy z dreva na syr, oštiepky a maslo. V detstve som veľmi dobre kreslil, zvažoval som aj štúdium na umeleckej škole, ale vtedy bola iná doba, taká praktickejšia. Teraz by som rozmýšľal inak. Tým, že som celkom dobre kreslil, vedel som si urobiť návrh a predstaviť si všetko trojrozmerne. Vyrezával som vždy opatrne, lebo „čo človek uberie, naspäť nepridá“. Stále sa snažím napredovať, aj teraz som si kúpil knihy o rezbárstve, uvidím, čo je tam nové.
Je to až neuveriteľné, koľko ste toho stihli…
Každý sme si strojcom svojho šťastia. Vždy som hovorieval: „Keď človek nič nerobí, nič za ním nezostane.“ Zažil som toho viac než dosť. Keď som bol na vojne, chcel som robiť výsadkára. Nezobrali ma kvôli úrazu z detstva – mal som zlomené stavce. Tak som sa stal psovodom. Podstúpil som trojmesačný výcvik a mal som šťastie, že som si mohol vybrať psa. Bol to nemecký vlčiak, veľmi schopný, ale aj ja som sa tiež poriadne nadrel. Cvičili sme niekedy od rána do večera. Veľa som sa vtedy naučil. Veľakrát som bol nápomocný vtedajšej Verejnej bezpečnosti pri dolapení páchateľov. Láska ku psom mi zostala. Aj teraz mám dvoch a neľutujem. Nútia ma do denného režimu. Keby som ich nemal, často by som si večer vyložil nohy a pustil televízor. Ale takto som donútený ísť von, či sa mi chce, či nechce. Mám pohyb, a tak to má byť…
V Rozsutci som pôsobil popri výťahárčine. Chodil som montovať výťahy po celom Slovensku, neskôr som sa snažil vyberať prácu bližšie k bydlisku. Mám takú vlastnosť, že keď začnem robiť, robím dovtedy, kým to nedokončím. Stalo sa mi, že som kedysi robil do štvrtej rána a potom som vstával do roboty. Nevadilo mi to. Hrial ma pocit dobre odvedenej roboty. Po dokončení som si ešte často dlho obzeral svoj výtvor a vôbec som necítil únavu. Potom neskôr som začal robiť po sériách. Nedokončoval som každý výrobok, ale napríklad som naraz urobil niekoľko črpákov, potom zvlášť ušká a podobne.
Akým spôsobom dávate o sebe vedieť?
Ja osobne výrobky neponúkam, odchádzajú odo mňa samé (smiech). Pozná ma veľmi veľa ľudí, vedia, čo v dielničke vyrábam a sami mi volajú. Nemám žiadnu webovú stránku, žiadnu reklamu. Robím si svojím tempom, ale nechcel by som byť toho otrokom. Prestalo by ma to baviť. Prehovárali ma robiť aj pre ÚĽUV, ale nezobral som to. Raz som mal takú veľkú zákazku – urobiť 120 párov krpcov pre srbských folkloristov, a to bolo tak veľa práce, že som musel do toho zapojiť aj svojich dvoch synov. Pred festivalmi je to vždy trochu náročnejšie, ale na srbské krpce to nemá.
Veľa ľudí sa mi čuduje, že predávam veci tak lacno. Mám jedného známeho, ktorý predáva ten istý výrobok niekoľkonásobne drahšie. Keď sme sa o tom rozprávali, povedal mi: „No a čo, veď sa to nepokazí.“ Mal takú teóriu, že na každý predmet existuje kupec, otázne je, kedy sa objaví.
Každý umelec sa potrebuje niečím inšpirovať, kde beriete inšpiráciu vy?
Ja pri svojej tvorbe nekopírujem, ale priznám sa, že tiež sa veľmi rád inšpirujem. Potom si túto inšpiráciu nosím v hlave, pridám k tomu to svoje a vyhotovím výrobok. Nehnevám sa, keď niekto kopíruje mňa, raz som dokonca našiel taký istý črpák, ako bol ten môj. Hovorím si, veď to je vlastne dobre, keď sa to niekomu páči. Moje výtvory sú vždy v pohybe, nemám rád také statické pózy. Ale voľakedy sa vyrábalo hlavne prakticky.
Zdedil po vás niekto váš talent?
Mám dvoch synov, mladší je právnik a starší cestný inžinier. Moji synovia sa vydarili, a to je obrovské šťastie, keď sa vám vydaria deti. Viedol som ich k robote, ale nie až tak prísne, ako som bol vedený ja. Venovali sa športu, boli futbalisti a starší sa venuje brazílskemu bojovému umeniu Capoeira. Mám dve vnúčatá, vnuk má 3,5 roka a vnučka 6 rokov. Tá je podchvíľou u mňa v dielni. Všetko ju baví. Opracováva kožu, robí kadečo. A ja jej vždy dám nejaké drobné. Nech má motiváciu.
Ako dobre poznáte Slovensko a čo všetko robíte v Blanciari?
Do roka máme aj päťdesiat vystúpení a popritom obzrieme kadečo v okolí. Slovensko máme dosť pochodené a okrem toho chodíme aj do zahraničia. Našťastie nemusíme vystúpenia vyhľadávať, väčšinou nás pozývajú. Dúfam, že je to preto, že sú s nami spokojní. Ja už v Blanciari netancujem, ale robím choreografa, hrám na heligónke, píšťalke, fujare, na base a drumbli. Na heligónke som sa naučil hrať sám a na ostatných nástrojoch v Rozsutci. Nemám žiadnu hudobnú školu. Dal som si urobiť aj zvonkohru, sú to vlastne vyladené ovčie zvonce. Zvonkohru používame hlavne na vianočných vystúpeniach.
To znie až neuveriteľne. Väčšina ľudí zvládne jeden hudobný nástroj, aj to s pomocou hudobnej školy. Talent vám bol zhora poriadne nadelený. Je o vás známe, že ste dostali za svoju prácu ocenenia…
Z mojich skúseností talent nie je všetko. V Rozsutci sme robili každý rok konkurzy, nabrali talentovaných ľudí, ale mnohí sa po čase na to vykašlali. A naopak, tí, čo až taký talent nemali, častokrát na sebe makali a vypracovali sa.
Vždy ma prekvapilo, keď som získal nejaké ocenenie. Málokedy som vedel, kto ma na ocenenie navrhol. Ale vždy som si to veľmi vážil. Získal som ocenenie – Osobnosť mesta Žiliny, ocenenie zo Žilinského samosprávneho kraja a ocenenie obce Terchová pri príležitosti 50. výročia Jánošíkových dní. Naposledy som pre Terchovú robil Jánošíkov opasok podľa originálu – teda podľa fotky z archívu Matice slovenskej. U Jánošov – v Jánošíkovom rodnom dome, ho vydražili za 2 000 eur. A ešte som sa dostal do knihy osobností Československa z Oxfordskej univerzity. V Makovickom dome sme raz mali výstavu bratov Mahútovcov, bol som tam ja a moji traja bratia – maliar, drotár a sklár.
Počas vašej kariéry ste určite zažili mnoho vtipných momentov. Spomínate si na nejaké?
Keď ešte Rozsutec patril pod poľnohospodársku správu, chodili sme do Nitry na dožinky. Bolo tam také pódium nad jazerom a jeden tanečník počas vystúpenia žartovného tanca skočil do jazera. Tým, že jazero bolo plytké, štrkové, vynoril sa celý krvavý. Veľakrát sa pod nami prepadla podlaha pódia. A stalo sa aj, že niekomu pri zápalistom tancovaní spadli nohavice. Hral som aj v niektorých filmoch a rozprávkach ako napríklad Živá voda, Zakliata jaskyňa či Piargy. Pre niektoré z nich som vyrábal rekvizity. Raz som hral v jednom triptychu o Červenom kláštore smrtku. Bol som na to aj patrične oblečený a nalíčený. Po natáčaní som sa prezliekol, išiel sa najesť do reštaurácie a všetci sa na mňa čudne pozerali. Až na záchode som sa pozrel do zrkadla a zľakol sa sám seba. Zistil som, že ma zabudli odlíčiť. Často sme nacvičovali v Mestskom divadle. Raz mi zavolal riaditeľ divadla Anton Šulík, že ma chce obsadiť do nejakej úlohy. Povedal doslovne: „Potrebujeme nejakých starých krásavcov.“ (smiech)
Čo by ste chceli odkázať mladej generácii v súvislosti s folklórom?
„Mladým ľuďom odkazujem, že ak sa rozhodnú pre folklór, urobia to najlepšie, čo môžu. Náš folklór nemá vo svete konkurenciu a všetci nám ho závidia. Je to naše dedičstvo, ktoré nám zanechali naši rodičia, starí rodičia, prarodičia… Verte, že neobanujete a zažijete nádherné vystúpenia, keď budú ľudia tlieskať a chcieť prídavok, aj keď už pomaly nevládzete stáť na nohách. Zistíte, že silnými emóciami a podporou od ľudí získate silu pokračovať a neprestať. Zažijete festivaly doma aj v zahraničí, uvidíte kus sveta a toto budú vaše spomienky na celý život,“ dodal na záver umelec.
