Keď sa Ján Halas zo salaša v Nimnici rozhodol zavesiť remeslo na klinec a odísť do dôchodku, tajne dúfal, že sa voľaktorý z jeho piatich synov bude o ovčiu farmu ďalej starať. Oni si naozaj sadli za stôl a so všetkou vážnosťou sa radili. No, uvedomujúc si, aký dôležitý batôžtek, či skôr noša roboty a problémov je s tým spojená, posúvali si ju dokola a ani jednému sa veľmi nechcelo ju rozviazať. Napokon sa odhodlal Ferdinand. Neoľutoval?
Život ho vždy vrátil k ovciam
„Ovčia farma a salaš sú moja celoživotná láska. Vyrastal som v tomto prostredí, no nikdy som nemal ambíciu ju sám viesť. Hoci som skúšal aj iné zamestnania, nikdy som na túto prácu nezanevrel a vždy ma to, ako zázrakom, vrátilo späť k ovciam. Veď už ako 24-ročný som s bratom Mirkom bačoval na podhradskom družstve. Keď v roku 2001 išiel otec na dôchodok, bolo treba prevziať žezlo. Ja jediný z bratov som na to nabral odvahu a ujal sa ho. Veď žil tu otec, zvládali sme to, robote rozumiem, bola by škoda v tom nepokračovať. Človeku vzťah k zvieratám a tento život ostane navždy v srdci, aj keď sa už dávno nedá nazvať takým pokojným ako voľakedy,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie pokračovať v otcových šľapajach Ferdinand Halas.
Na stôl i do záhrady
Ovčia farma Nimnica sa zameriava len na chov oviec. Má približne 400-kusové stádo, podľa toho, aký je rok na jahňatá a na jahničky. Práve toto ročné obdobie je odjakživa späté s rodením sa jahniat. Malé jahniatka sú symbolom jari, aj napriek tomu, že ich čaká krutý koniec, ale taký je kolobeh a zákonitosti života a prírody. „Pripúšťanie oviec nastavujeme k Veľkej noci, pretože vtedy sa predávajú veľkonočné jahňatá, čo je na Slovensku bežné a tradičné. Niekde robia aj vianočné, na to ale treba rozdeliť stádo a to my nerobíme. Pripúšťame teda na jeseň. Ovečka nosí mláďa 5 mesiacov, treba pripočítať dva mesiace na výkrm, aby mali jatočnú váhu 2 týždne pred Veľkou nocou,“ pokračuje Ferdinand Halas.
Všetky jahniatka salaš pred Veľkou nocou opustia. Približne 80 kusov stihne lepší osud, pretože ostanú v domácom košiari na obnovenie stáda. V nedávnej minulosti sa jahňatá vo veľkom vyvážali na taliansky trh, no už aj Slováci stále viac objavujú čaro jahňaciny. „Nespracúvajú si ich sami doma, ale kúpia v obchodoch. Staršia generácia to ešte vie, ale mladí veru nie. Skôr sa nám ujalo predávať jahniatka drobnochovateľom ako živé kosačky na záhrady.“
Kto vie dojiť, toho berú
Pracovné sily sa na salaš nezháňajú ľahko. Práca na ňom nepozná pevnú pracovnú dobu – ovečky sú živé tvory, o ktoré je potrebné sa nepretržite starať. Nemožno ich vypnúť ako linku v závode či zamknúť v kancelárii ako počítač. Väčšina z nás vidí romantický obraz ovčieho stáda na zelenej stráni, so spievajúcimi zvoncami. „Je to krásne, keď to človek vidí a stretne pastiera s ovečkami. Aj si vie predstaviť, že by to robil. Ale keď prší, je búrka a vy ste s ovcami sám, kdesi na lúke, to vám nik nezávidí. Ovca musí byť stále vonku. Keď prší, stojí, aby z nej voda stekala, ale keď slabšie mrholí, dokáže sa normálne pásť. Pri stáde máme stále pastiera so psíkom, takže divá zver nám ovce nenapáda, ani keď spia vonku v ohrade pri salaši. Ale v susedstve už vlci párkrát šarapatili.
Aby sme sa ale vrátili k tej práci. Zamestnával som aj cudzincov, ale neosvedčilo sa mi to. Robiť síce vedeli, ale ľudsky to bolo horšie. Zavoláme si neraz aj bačovia navzájom, či o niekom nevieme, hľadáme cez inzeráty. Často sa mi ozývajú ľudia, ktorých láka práca na salaši a predstavujú si ju trochu romanticky. Ale keď o práci nič nevedia, rýchlo sa spamätajú. Moja základná otázka je: Vieš dojiť ručne? Ak odpovie áno, mám istotu, že k tejto robote už privoňal a vie, čo obnáša práca so zvieratami. Ak odpovie naučím sa, nemôžem ho zobrať, pretože v sezóne jednoducho nie je čas na zaúčanie. Mám ale veľkú podporu v rodine. Otec mi pomôže radou, skúsenosťou, veď celý život robil s ovečkami, mám úžasných bratov, ktorí vždy, keď treba, priložia ruku k dielu.
Obrovskú pomoc mám v dcérach Katke a Zuzke, zaťovi Mirkovi a vnúčikoch Jakubkovi a Matúškovi. Tí už dokonca vedia aj sami dojiť. A čo sa týka zamestnancov, momentálne to, vrátane mňa, zabezpečujeme štyria,“ pokračuje farmár Ferdinand Halas. Keď sa nám to zdá málo, ešte dodá, že sám kosí a pripravuje sená na 150 hektároch a dopestuje asi 20 percent vlastného jadrového krmiva
Plieska nad nimi byrokratický bič
„Denno-denne všetkých farmárov ubíja byrokracia a máme čo robiť, aby sme to stíhali. Neustále pribúdajú nové formuláre, úkony, hlásenia, ktoré nás odpútavajú od skutočnej práce. Mnohí skúsení a vynikajúci starší bačovia skončili práve z tohto dôvodu. Vstávate každý deň skoro ráno, robíte do večera a keď sa večer vrátite, ani nemáte chuť si otvoriť počítač. Skôr ako na ňom niečo urobíte, tak nad ním zaspíte. A mnohé veci naozaj nie sú nevyhnutné, dokonca sú zbytočné, občas až smiešne,“ približuje nám Ferdinand, ako sa môže z baču poľahky stať úradník. To, že to doteraz nevzdal, svedčí o obrovskej láske a zodpovednosti k dedovizni.
„Nás neubíja robota, tej sa nebojíme. Nás ubíja toto nezmyselné úradovanie. Ani jeden človek, ktorý robí na salaši, nemôže byť daromný alebo lenivý. A odplatou sú penále, upomienky, postihy. Poplatky za všetky vyšetrenia a rôzne iné činnosti stoja nemalé peniaze. Uvítali by sme, keby nás štát podporil a uľahčil nám prácu aspoň v tých organizáciách, kde siahajú jeho kompetencie a bol k nám zhovievavejší. Farmárčenie nám zaberie všetok čas, pretože musíte byť pri všetkom, musíte mať všetko pod kontrolou, inak to farmár neustojí. Štát nám poskytuje financie na „dobytčiu jednotku“, to však nestačí ani na to, aby človek pri veľkej opatrnosti prežil.“
Ovečka, ovečka trojaký úžitok
Slová ľudovej piesne už tak úplne neplatia. Na ovčej farme v Nimnici spracovávajú predovšetkým mlieko. A to na čerstvý, údený a solený syr, bryndzu a žinčicu. Mäso produkujú zväčša len v podobe súčasnej jarnej jahňaciny, v menšom pri jesennom vyraďovaní oviec z chovu. Tretím úžitkom voľakedy bývala vlna. Dnes v Nimnici leží dva roky nastrihaná v sklade a jednoducho niet nikoho, kto by si ju, hoci aj zadarmo, vzal. A len jej pribúda, pretože ovečky strihať musia.
Čoskoro nastane čas májovej bryndze. Hoci ju v Nimnici robia od apríla takmer celoročne, tá májová je medzi ľuďmi najvyhľadávanejšia. Preto, lebo je z čerstvej paše, kedy všetko kvitne a sýto sa zelená. A ako pripravené jahňacie mäso má najradšej Ferdinand Halas? „Boli sme dva razy po roku dvojičky chlapci a ešte sme mali jedného mladšieho brata, takže sme čo-to za stolom dokázali stroviť. Vždy sme boli pri ovciach a keď otec zarezal jahňa, kým sme nakŕmili ovečky v maštali, ocino ho odral, mama ho dala nahrubo nasekané do hrnca na cibuľkový základ, osolila, pridala rascu, podliala a nechala dusiť. Keď sme všetko porobili, mamina to mala hotové a keď sme sadli k hrncu, tak sa po mäse len zaprášilo. Je to výnimočná chuť, nemám rád, keď sa pridávajú bylinky, chuť tohto mäsa by mala vyniknúť, lebo je jedinečná. Otec ho aj solil do bečky. Doteraz si pamätám chuť tohto mäsa uvareného v kapuste.
Skutočné bohatstvo
Mnohí možno odpadávajú pri riadkoch, ktoré hovoria o tom, že sa jahňatá spracovávajú na mäso a končia na veľkonočnom stole. To je ale kolobeh života. Aj napriek tomu alebo práve preto sa na farme v Nimnici chovajú k ovečkám s úctou a láskou. Ako každé remeslo, aj toto je potrebné vykonávať s fortieľom. Nie všetci môžeme sedieť za počítačom a dobrý remeselník, chovateľ či poľnohospodár je naším bohatstvom. Chlieb, mlieko či mäso do regálov supermarketov nenaskákali z kamióna. Je za nimi kus tvrdej, obetavej práce. „Je potrebné, aby mladí poznali, čo všetko práca poľnohospodára či farmára obnáša. Len tak si potom budú vážiť to, čo si kladú na stôl, i nás samotných. Radi preto uvítame školákov alebo aj škôlkarov, aby sa na vlastné oči presvedčili o tom, aká náročná, ale zároveň krásna, je naša práca.“
