OPTIMISTICKÁ HISTÓRIA ČLOVEKA
RUTGER BREGMAN
Píše sa rok 1914, sú Vianoce. Noc je chladná a jasná. Dva znepriatelené zákopy britskej a nemeckej armády oddeľuje len zamrznutá decembrová zem. Informácie z veliteľstva boli jasné „Nepriateľ zvažuje útok počas Vianoc a Nového roka, treba byť ostražitý.“
O siedmej večer Albert Moren z Druhého kráľovninho pluku neveriacky prižmúril oči. Na druhej strane bojiska sa rozsvecujú svetlá, lampáše a pochodne. Napína uši a začuje. Stille Nacht, heillige Nacht. Britskí vojaci sa nechceli nechať zahanbiť a spustili The First Noel. Z druhej strany zakontrovali Nemci s O Tannenbaum. Pre mnohých z nich to bol jeden z najkrajších momentov života. Chvíľa, keď sa vojnové besnenie zastavilo a ukázala sa pravá povaha človeka. Nikto nechce bojovať.
Nasledujúci deň ráno najodvážnejší z vojakov vyšli zo zákopov. S malými obavami, ale odhodlaní prešli popri ostnatých drôtoch až na stranu nepriateľa. Podali si ruky. Potom zamávali na svojich druhov, ktorí zostali v zákopoch. Všetci zajasali. Vtipkovali, fotili sa a dokonca si zahrali spoločne futbal. Ako bránky im poslúžili čiapky a prilby. Táto udalosť je známa ako Vianočný zázrak roku 1914. Zapojili sa doň nakoniec desať tisíce vojakov po celej západnej frontovej línii. Ľudskosť zvíťazila. Zbrane utíchli. Na jeden deň. Aspoň do momentu, kým neprišli nové príkazy z veliteľstva.
Tento príbeh je jedna z mnohých ukážok ľudskej túžby po priateľstve a mieri, aj napriek nepriazni osudu.
Holandský spisovateľ Rutger Bregman v knihe Ľudskosť rozbíja známu dogmu mnohých filozofov, psychológov či moderných mysliteľov, že ľudia sú vo svojej podstate zlí. Snaží sa narúšať to silné presvedčenie, ktoré je nemálo posilňované novinovými titulkami a tak hlboko zakorenené medzi západnými mysliteľmi. Od Machiavelliho po Hobbesa, cez Freuda až po Rousseaua.
Úloha veru neľahká. Pristúpil k nej však nanajvýš svedomito. Zobral si na paškál rovno niekoľko mediálne známych vedeckých experimentov, ktoré mali dokazovať ľudskú surovosť, bezcitnosť či sklony k agresii a podrobil ich dôkladnej analýze a prísnej konfrontácii s dobovými aj modernými poznatkami.
MILGRAMOV EXPERIMENT
Keď v roku 1961 spustil Stanley Milgram svoj vedecký projekt nemohlo byť načasovanie lepšie. Práve keď vstupovali prví účastníci jeho experimentu s elektrošokmi do laboratória v areáli Univerzity YALE, v Jeruzaleme sa chýlil ku koncu súdny proces s nacistickým zločincom Adolfom Eichmannom. Milgramov experiment sa prezentoval ako prelomové vysvetlenie holokaustu. Skúmaní dobrovoľníci mali pod vedením skúseného vedca v bielom plášti dávať osobe v druhej miestnosti elektrický šok pri chybnej odpovedi. Dávka elektrického prúdu rástla postupne až do smrteľných hodnôt. Výsledky pokusu vtedy ešte len 28-ročného Milgrama vyvolali veľký rozruch. New York Times prišli so senzačným titulkom „Šesťdesiatpäť percent testovaných slepo poslúchlo príkaz spôsobiť bolesť!“ V spojení so súdnym procesom v Jeruzaleme sa vynárala otázka. Aký typ človeka by bol schopný poslať milióny ľudí do plynových komôr? Odpoveď bola. My všetci.
Na celý experiment si však po rokoch posvietil aj Bregman a čitateľovi ponúka množstvo nových zdrojov a svedkov tohto slávneho experimentu, ktorí vrhajú jeho výsledok do iného svetla. Stala sa vedcova túžba po uznaní Achillovou pätou celého výskumu? Alebo bol jeho experiment nepriestrelným dôkazom ľudskej slabosti a prevahy zla?
STANFORDSKÝ VÄZENSKÝ EXPERIMENT
Tento neslávne známy psychologický výskum na študentoch rozdelených na väzňov a dozorcov uzavretých v suteréne Stanfordskej univerzity museli predčasne ukončiť po šiestich dňoch v auguste roku 1971. Väzni počas toho necelého týždňa začali postupne vykazovať príznaky spánkovej deprivácie, akútnej úzkosti a extrémnej emočnej depresie. Z dozorcov sa stali tyrani a despoti. Podľa vedúceho výskumu Philipa Zimbarda to bol dôkaz toho, že sa ľudia premenia na monštrá a sú schopní tých najohavnejších činov a stačí k tomu len nosiť uniformu dozorcu.
Je tento experiment naozaj hodnotnou psychologickou sondou, za akú sa už viac ako 50 rokov považuje alebo skôr výtvorom manipulatívneho režiséra a zlyhaním jednotlivca? Ani tu Rutger Bregman neváha a svojou starostlivou prípravou z historických zdrojov odhaľuje zákulisie experimentu a osobnosť samotného Zimbarda, ktorá mala výrazný vplyv na priebeh a výsledný obraz celého väzenského pokusu.
OPTIMIZMOM K LEPŠÍM ZAJTRAJŠKOM
Sám autor knihy o sebe tvrdí, že je optimista a človek presvedčený o tom, že väčšina ľudí je vlastne celkom slušná. Vníma nedostatok ľudskosti okolo nás len ako mnohokrát chybnú interpretáciu udalostí. Ako historik sa tejto problematike venuje aj z pohľadu evolúcie a celého vývoja ľudstva a spoločnosti. Snaží sa poukázať na to, že naše civilizované chovanie a altruizmus nie je len tenká pozlátka prekrývajúca našu zvieraciu prirodzenosť. A v histórii nachádza desiatky udalostí a príkladov, ktoré jeho teóriu podporujú.
Dielo samo o sebe je neobyčajne pútavou a obohacujúcou expedíciou do vnútra našej civilizácie. Neponúka však len odpovede a príjemné zistenia o nás samých. Nie je slepačou polievkou pre dušu ako z Reader´s Digest. Predkladá tézy podnecujúce k polemike a otvára, možno aj nechtiac, priestor k občasným špekuláciám a pochybnostiam.
Nepochybne však svojím obsahom rozsvecuje svetielko nádeje v možno lepšiu budúcnosť pre ľudstvo, ako sa nám za ostatné obdobie črtá. A to je to, čo všetci tak akútne potrebujeme. Nádej v budúcnosť, nádej v novoobjavenú ľudskosť.
