Športový masér Štefan Ivan Šumichrast oslavuje 80: „Šumo“ všetko najlepšie!

Je to naozaj tak, v týchto dňoch sa „Šumo“, známa žilinská tvár dožíva okrúhleho jubilea. Pripomeňme si jeho zaujímavý životný príbeh v rozhovore, ktorý sme pred pár mesiacmi uverejnili na našej stránke.

„Šuma“, ako ho priatelia volajú, môžete takmer denne stretnúť v centre Žiliny. Poznáte ho podľa potmehúdskych fúzikov a vyšportovanej postavy, ktorú by mu mohli závidieť aj muži o 50 rokov mladší. S jeho dovolením zverejníme, že v tomto roku oslávi osemdesiatku! Koncom minulého roka navyše získal ocenenie Zlatá firma, z ktorého má nesmiernu radosť. Okrem zlatej firmy je aj majiteľom zlatých rúk. Tisíckam ľudí totiž pomohli zmierniť bolesť, čo ich kvárila. Špičkový masér sa svojho času podpísal aj na kondícii slovenskej basketbalovej a futbalovej reprezentácie. Poďte sa zoznámiť s jeho inšpiratívnym životným príbehom.

Ste rodený Žilinčan, v ktorej časti mesta ste sa narodili?

Narodil som sa v Budatíne v roku 1944. V roku 1950 sme sa presťahovali na Heliosku – Ulicu pri Rajčianke v Závodí pri kasárňach, kde som začal chodiť do prvej triedy. Tamojšia škola bola vtedy spádovou aj pre Bánovú, Bitarovú, Hôrky a Ovčiarsko. Po základnej škole mi nemal kto poradiť, na akú strednú školu ísť, tak ma sused zlákal učiť sa za automechanika, že budeme jazdiť  na V3S-ke. To bola vtedy pre mňa dostatočná motivácia na to, aby som sa zaň išiel učiť do Pozemných stavieb. Vyučil som sa, ale cítil som, že to nie je to, čo by ma bavilo a napĺňalo. Prihlásil som sa teda na Strednú priemyselnú školu strojnícku do Kysuckého Nového Mesta, kde som v roku 1966 zmaturoval.

Ešte sa pristavím pri vašich krstných menách, uvádzate až dve – Štefan Ivan Šumichrast. Dôvod?

Bol som prvorodený syn, ktorého bolo zvykom pomenovať po otcovi. Môj otec sa volal Štefan, no mame sa asi to meno veľmi nezahováralo, tak ma začala volať Ivan. Toto meno som uvádzal častejšie, až sa kvôli tomu občas vyskytli malé nedorozumenia, pretože v krstnom liste mám len meno Štefan. Meno Ivan mi je ale akési bližšie.

Vysvetlené, takže posuňme sa v čase…

Mojím snom bolo ísť na fakultu telesnej výchovy (FTV), no ako veľkú prekážku pri maturite som videl predmety statika a mechanika. Všetky vzorce a poučky som sypal z rukáva, ale keď som mal vypočítať príklad, tak som bol totálne vedľa. Dokonca som orodoval aj u učiteľa, ktorý nás tieto predmety učil, tak veľmi som sa bál, že nezmaturujem a nebudem môcť ísť na vysnívanú fakultu. Keďže som sa ale na FTV aj tak nedostal, musel som ísť na základnú vojenskú službu. Narukoval som do Hraníc na Morave. Aby som neskôr bol bližšie k mame, ktorá už bola sama, na príhovor vysoko postaveného známeho ma prevelili do Liptovského Mikuláša.

Dnes ste vyhľadávaný masér, ako ste sa k tomuto povolaniu dostali?

Po vojne som začal robiť v plynárňach na projekcii. Keď v roku 1969 odchádzal z mužstva  futbalového klubu ZVL Žilina Anton Rimek, oslovili ma, či by som nešiel robiť maséra. O takom povolaní som prakticky nič nevedel, no dvere k nemu mi pootvorila práve kulturistika, ktorej som sa dlho venoval a v rámci ktorej som nadobudol znalosti o anatómii, pretože ma veľmi zaujímala. Potom ma poslali na tri týždne do Piešťan na masérsky kurz. Postupne som do problematiky masérstva prenikal a veľmi ma chytilo. Keďže som masíroval pri futbalovom mužstve, spolupracoval som v rámci tejto činnosti s lekármi z mnohých odborov a vždy som sa od nich snažil dozvedieť všetko, čo mohlo súvisieť s mojou prácou.

Mal športový masér v kluboch vždy také dôležité postavenie ako dnes?

Zďaleka nie. Musím povedať, že na rozdiel od súčasnosti bol vtedy masér „chlapcom pre všetko“, takže skôr akýsi pomocník. Bol som v úplne inej pozícii – robil som aj vedúceho mužstva, masíroval som, vybavoval lekárov, hotely, autobusy, ihriská, prosto to, čo dnes možno zabezpečuje generálny manažér. Postupne som si však budoval meno. Keď v Trnave ochorel Jožo Rašla, zavolali ma tam. Keby som to vtedy prijal, určite by mi to výrazne zmenilo život. Žilinčania ma však prehovorili, a tak som ostal pod Dubňom. A vôbec mi nevadilo, že za 500 korún mesačne.

Prišlo aj pomerne zložité obdobie, dokonca vás posielali pracovať do kotolne…

Je to tak, ale, našťastie, som išiel robiť maséra do Rakúska a tam som toto obdobie prekonal. Peter, vlastne Dušan Galis, má s krstnými menami rovnaký príbeh ako ja,  ma oslovil, keď v Slovane nemali maséra. Rád som mu išiel pomôcť. V tom čase išli do Argentíny na herné sústredenie. S 25-imi hráčmi, som tam bol na ich zdravotný stav sám, bez doktora. Na dlhší čas som to však prijať nechcel. Keď začal Dušan Galis trénovať reprezentáciu, tak prvý telefonát od neho bol: „Šumo, pôjdeš so mnou?“ Samozrejme, že pôjdem! Tak som išiel do reprezentácie. V roku 2005 ale prišiel za mnou Karol Belaník: „Šumo, nešiel by si robiť k nám, do Žiliny?“ Ale vieš, že aj hej! Lebo ja mám silný vzťah k futbalu a k Žiline zvlášť. Dohodli sme sa, ale moja podmienka bola ostať pri reprezentácii a v tom mi vyhovel. Potom ale nastalo opäť zložité obdobie, a hoci šport sa pýši prívlastkom fér, nie vždy to tak, najmä v jeho zákulisí, býva.

Takže ďalšia cesta bola jasná. Vlastná masérska prax?

Áno, to som už vedel, že budem pracovať sám a pripravoval som si prax. Neľutujem veľa vecí, ale jednu možno áno. Mal som odísť zo Žiliny a ostať pri reprezentácii, pretože táto možnosť tu bola.

Kedy ste si otvorili Fyziocentrum a kde?

V roku 2012, v uličke pri starom trhovisku. V dome však nebolo kúrenie, a to je pri mojej práci nevyhnutné. Po asi trištvrte roku provizórneho vyhrievania som sa presunul o pár domov ďalej. Chcel som ostať v centre. Toto miesto je pre mňa strategické, keďže mám klientov z rôznych kútov Slovenska a tu ma ľahko nájdu. Ľudia ma poznali cez futbal a postupne sa rozšírilo čo robím. Žiadnu inú reklamu som si nerobil.

Poďme sa teda pozrieť na tie naše chrbtice a pohybový aparát…

Obrovské množstvo ľudí s ním má problémy, školopovinnými žiakmi počnúc. Hranica veku, kedy tieto ťažkosti nastupujú, sa z roka na rok znižuje. Dovolím si tvrdiť, že z 15 ľudí má 10 problémy s chrbticou. Ľudia sa málo pohybujú a žijú v neustálom strese.

Masérsky kurz môže absolvovať každý. Byť majstrom masérom si ale vyžaduje oveľa viac…

Vždy presadzujem, a hovorím to aj žiakom na prednáškach, že je nevyhnutné poznať nielen anatómiu, svaly, kosti, to je absolútna nevyhnutnosť, ale i kardiovaskulárny, tráviaci, periférny a centrálny nervový systém, pretože to všetko má vplyv na momentálny stav človeka. Aj malý manéver môže mať negatívny vplyv na jeho zdravie. Masírovať sa dá naučiť, ale umenie spočíva v diagnostikovaní a kombinácii všetkých týchto poznatkov. Nie vždy sa ale dá pomôcť, napríklad, keď je už vytlačená platnička a neviem koľko je to milimetrov. Veľmi nápomocné sú pre mňa výsledky z magnetickej rezonancie. RTG snímky sú osožné len po úrazoch. Veľa ľudí sa síce všeobecne hýbe málo, no pri bolestiach je potrebný pokoj, pretože niekedy si pohybom môžu uškodiť. Je teda pravda, že sa učím celý život, platil som veľké peniaze za stáže u odborníkov a načerpané skúsenosti.

Môže sa stať, že miesto bolesti vôbec nie je miestom problému?

Samozrejme. Napríklad pri probléme s krčnou chrbticou. Pritlačím na miesto, kde nájdem blok, ale bolesť sa objaví  na opačnej strane. Je to ako pri deravej streche – diera je niekde úplne inde, ako tečie voda. Človeka akoby som „videl“ rukami. Keď masírujem problematické miesto, navrchu očervenie, lebo spazma dovnútra nepúšťa krv a tá ostáva pod pokožkou. Takže postihnuté miesto už aj vizuálne vidím. Ak je problém medzi 5. a 6. stavcom, bolí vás rameno, tŕpnu vám prsty, prakticky sa ani neučešete. Ak je to v lumbálnej, spodnej časti, vystreľuje bolesť cez sedací a zadný stehenný sval až do nôh. Neraz bolí aj koleno, ktoré môže byť až opuchnuté či dokonca na dotyk teplejšie. Keď koleno vyšetrím, vidím, že bolesť pramení z chrbta. Ortopéd síce utlmí bolesť, ale jej príčina je niekedy úplne inde. Mnohé problémy s chrbticou sa teda skutočne prejavujú v inej oblasti, ženy dokonca môžu mať pocit že ide o problém gynekologický, urologický a prísť na to, posúdiť to, nie je jednoduché a vyžaduje si to mnohoročné skúsenosti.

Dá sa teda povedať, že viacero druhov bolesti má pôvod v chrbtici?

Medzi stavcami je gélové rôsolovité jadro – platnička. Keď ho spazmy – skrátené stuhnuté svalstvo – vytláčajú na okraj, tlačí na periférny nerv, ktorý sa pri dotyku s ňou zapáli. A bolí. Ak platnička praskne a vytečie, to už je hernia, vážnejší stav. Migrény a bolesti hlavy napríklad vychádzajú z krčnej chrbtice. Tam je cievny systém, ktorý zásobuje mozog krvou a keď  sú na ňom spazmy, tlačia naň a vyzerá to, ako keď stlačíte gumenú hadicu s vodou a voda ňou nepreteká. Ak je pri 5., 6. a 7. stavci vytlačená platnička, protruzia, tak vás bolí rameno, odtiaľ bolesť prechádza cez vonkajší lakťový kĺb a tŕpnu vám prsty, najmä pri sedavom zamestnaní. Keď postupne vyšetrujem chrbticu, medzi lopatkami často narazím na blok, ktorý mávajú napríklad ženy pri nosení a hojdaní detí na rukách. Jeho dôsledkom je intenzívny nočný depresívny pocit, ktorý spôsobí to, že sa nemôžu nadýchnuť, rozbúcha sa im srdce a bolesť vystreľuje do prsníka, takže ženy si hľadajú hrčku, potom informácie vo vyhľadávači a nájdu si toľko diagnóz, až to nie je zdravé. Ja ľuďom vždy aj na modeli chrbtice, aj na obrázku ukážem a vysvetlím, kde majú problém, kde a prečo ich bolesť vzniká. 

Na jednej strane sa ľudia hýbu málo, sú aj takí, čo to preháňajú?

To sú také dva extrémy. Ľudia sa málo hýbu a pohybový aparát je preťažený, pretože sú tlstí. U iných je to niekedy tým, že si dávajú neustále limity, sledujú svoje aktivity a limity posúvajú. Aj s pohybom sa to dá prehnať. Navyše žijeme v strese, v takom nedefinovateľnom napätí a to sa prenáša do chrbta.

Pri masáži používate zvláštny prístroj…

Keď som chcel profesionálne uspieť, musel som mať aj adekvátne zariadenie. Na stáži v Taliansku som videl prístroj, ktorý majú všetky špičkové talianske futbalové kluby. Pôsobí biostimulačne a protizápalovo, ja navyše pridávam i teplo. Až druhá fáza je samotná masáž, pri ktorej premasírujem spazmy a sústredím sa na to, aby som ich uvoľnil. V tretej fáze napravím krčnú, hrudnú chrbticu a panvu, čo si vyžaduje rad viacerých úkonov. Musím však byť veľmi opatrný, najmä pri chrbtici, keďže ňou ide miecha, aby som nesprávnym manévrom klientovi neublížil.

Skôr narodení si vás pamätajú ako kulturistu. Na vašom tele jej pozitívne stopy vidieť doteraz, aj tesne pred osemdesiatkou. Prečo vám učarovala práve ona?

Šport som mal vždy rád. Mal som ambície vo futbale, v hokeji, no vedel som, že sa v nich neuplatním. Zlákala ma kulturistika, vtedy sa brala ako „americký šport“. Začali sme s rovesníkmi cvičiť, veľa vecí sme objavili a naučili sa, no nevedeli sme mnoho o strave. Keď sa nám do rúk dostal americký časopis Muscle builder, žasli sme nad ním, no kým sme našli niekoho, kto nám to preložil, prešli týždne.

Vedel som, napríklad, že základom sú proteíny. Tak som si zmiešal 300 g tvarohu, do toho zamiešal 6 vajec, pridal orechy, rozmixoval to a bol som šťastný, koľko proteínov som prijal. No nevedel som to najpodstatnejšie, že pečeň nie je schopná za 3,5 hodiny spracovať viac ako 35 g bielkovín a že všetko navyše spôsobuje len preťaženie organizmu a vytvára balast. Na takého veci sme ako mladí museli prichádzať sami a pomerne prácne.

Pracovali ste na sebe do takej miery, že ste boli ste úspešní na vrcholových súťažiach…

Keď som bol na Morave na vojne, vyhral som majstrovstvá Moravy a kvalifikoval sa na prvé majstrovstvá Československa, ktoré boli v Bratislave v roku 1968. Park kultúry a oddychu bol úplne vypredaný. Vo voľnej zostave bolo potrebné prejaviť aj niečo z iných športov, napríklad pózu pri hode oštepom, guľou, aby svaly vynikli… Mal som to všetko premyslené, podfarbené rockovou hudbou, tak som vybehol na pódium a taká trieska mi zadrela do nohy, že ešte teraz ma to pri spomienke na to zabolí, ale nemohol som dať na sebe nič znať. Skončil som druhý a bol som nesmierne šťastný. O to väčšie bolo moje sklamanie, keď som si na druhý deň utekal kúpiť noviny a v Pravde som sa dočítal, že druhý namiesto  Šumichrasta skončil Šupiprst. Veľmi ma to mrzelo!

Dnes sa tento šport spája s kontroverznými anabolikami, aký je na to váš názor?

S kulturistikou som po čase prestal. Na scénu miesto skutočných svalov prišli anaboliká. Proti nim som vždy bol, som aj budem. Chlapci ešte ani poriadne nevedia cvičiť a už ich „sypú“. Dokážu pod ich vplyvom cvičiť mnohé hodiny v kuse, majú nesmierny sexuálny apetít. Vytriezvenie sa dostaví, keď ich prestanú užívať. Telo už bez nich nie je schopné vytvoriť si vlastný testosterón, čo má obrovský vplyv na ich ďalší život. Oficiálne sa nepredávajú, takže ťažko vám niekto zaručí, že sa vám do rúk dostane kvalitný materiál.

Ako dnes vyzerá váš deň?

Vstávam o 7.00, po hygiene sa oblečiem a idem na kávičku do Auparku. Prečítam si noviny, dám si cigaretku – vychutnám si jedno, druhé aj tretie a idem do práce. Vylúštim sudoku, naraňajkujem sa – obvykle je to kefír a mandarínky alebo maliny, lebo tie zbožňujem. A začínam úradovať. Po druhom klientovi si dám na desiatu nejakú tyčinku alebo banán a medzi  13.00 – 14.00 obedujem. Preferujem kuracie, morčacie mäso, veľmi rád mám ryby. Striedajú sa u mňa obdobia ryže a zemiakov, ale každý priemerne inteligentný človek vie, ako sa stravovať, a tak sa to snažím robiť aj ja. Popoludní mám zvyčajne ešte jedného, dvoch pacientov. Pravidelnosť a systém sú pre mňa dôležité. Vždy som sa o to snažil. Ale na zdravý sedliacky rozum by sme nemali zabúdať, pretože len ten nám pomôže preplávať v dnešnom mori informácií. 

Kto zažil vašu masáž, iste potvrdí, že to nie je žiadne hladkanie. Je to pre vás fyzicky náročné?

Určite áno. Je to skutočne fyzicky veľmi náročné, aj napriek tomu, že som robil kulturistiku a celý život športoval. Samozrejme, aj mne ubúdajú sily, takže masírujem oveľa menší počet ľudí ako pred rokmi. 

Celý deň ste vyťažený, ako relaxujete?

Vo svojom fitnes. Tak 4x do týždňa. Veľmi rád cvičím, navyše to aj potrebujem, kvôli zdravotnému stavu. Pustím si hudbu alebo rádio a idem svoj režim – 20 minút na bicykli, 20 minút na bežiacom páse a pokračujem v posilňovaní jednotlivých svalových skupín. Keď sa potom osprchujem a ponatieram, cítim sa vnútorne šťastný.

Kde sa objavíte, je vždy veselo. Legendami futbalu nie sú len samotní hráči, ale aj ľudia okolo nich, teda aj vy. Je to náročný život, často mimo domova. Ako to znášala vaša manželka?

Neraz mi to vyčítala, ako by to robila každá iná manželka. Napokon sa s tým ale zmierila a vyšla mi vo všetkom v ústrety. Pri výchove detí ma často musela zastúpiť, no bola pri nich vždy, keď ju potrebovali. Patrí jej za to všetko moja úprimná vďaka.

V akom futbalovom klube by ste sa radi videli?

Sníval som o tom, byť v nejakom španielskom klube. Vedia sa nefalšovane až euforicky tešiť z futbalu, navyše je tam teplo, tam by sa mi páčilo. Ale futbal je všade na svete veľmi emotívny a doprial mi neuveriteľné pocity šťastia. Nevyrovnajú sa ale tým najsilnejším emotívnym zážitkom, ktorými bolo narodenie mojich dvoch detí – syna Ivana a dcéry Alice.

Na záver mi nedá neopýtať sa na vaše tetovanie. Dali ste si ho urobiť iba pred tromi mesiacmi, vo svojich 79 rokoch. Čo vás k tomu viedlo?

Celý život som bol proti tetovaniu, nikdy som na tele žiadne nemal. No zdá sa, že sa v tomto prípade naplnilo známe „zariekaného chleba najväčší krajec“. Má to však svoje dôvody. Začal som pomerne intenzívne pátrať po svojich predkoch a nechal si zostaviť rodokmeň. Zistil som, že korene rodu, z ktorého pochádzal môj otec, siahajú do roku 1754. Je to šľachtický rod Sumichraszt Antal a jeho erb som si nechal vytetovať. Urobil som si radosť. Nezmenilo to však mieru mojej pokory, úcty k ľuďom i životu a snahe pomáhať všetkým, ktorí to potrebujú.

Štefan Ivan Šumichrast

Rodina: manželka Vierka, dcéra Alica, syn Ivan, vnúčatá Matúško (11), Nataška (7) a Ivko (10)

Obľúbené športové prenosy: sledovanie anglickej futbalovej ligy

Najobľúbenejší šport: ako inak – futbal

Najlepší relax: cvičenie vo vlastnom fitnes

Profesionálna prax:

1969 – 1990 vedúci mužstva a masér futbalového „A“ mužstva ZVL Žilina

1994 – 1998 masér rakúskej regionálnej futbalovej ligy Mannersdorf

1998 – 2002 masér basketbalového extraligového mužstva BK Váhostav Žilina

2003 – 2004 masér futbalovej reprezentácie Slovenska „U17“

2004 – 2008 masér futbalovej „A“ reprezentácie Slovenska

2005 – 2010 masér futbalového „A“ mužstva MŠK Žilina

2010 – 2011 masér basketbalového extraligového mužstva BK Váhostav Žilina