Stano Lajda je významný slovenský umelec, rodák zo Žiliny, ktorý sa nedá ovplyvniť trendami. Ide si stále svojou cestou, počas ktorej sa hocikedy môže obzrieť späť bez toho, aby čosi ľutoval. Pracovitý, zásadový a preferujúci remeselnosť v umeleckých dielach – odovzdával svoje skúsenosti aj mladým ľuďom. Okrem výtvarných diel je známa aj jeho kniha Posledná večera Leonarda z Vinci, jediná svojho druhu na Slovensku. Jeho diela sú úspešné doma i vo svete a my sme mali tú česť porozprávať sa s ním v úprimnom a neprikrášlenom rozhovore.
Na úvod by som sa chcela opýtať na vaše detstvo. Kedy sa zrodila vaša vášeň k maľovaniu? Venoval sa umeniu niekto z vašej rodiny?
Kam mi siaha pamäť až do ranného detstva, tam sa mi vybavia farebné pastelky, „voskovky“ a hrboľaté výkresy, ktoré mi starý tata prichystal na stôl. Ako skúsený pedagóg odhadol moje nastavenie a vedel, že ich nájdem do pár minút. Obzeral som si krajinky na stenách, ktoré maľoval jeho brat – strýko Alino a túžil som raz robiť podobne krásne obrazy. To ma veľmi motivovalo. Výtvarná výchova bol vždy môj najobľúbenejší predmet a popri svojich maľbičkách som ešte stihol aj pomáhať niektorým spolužiakom, aby dostali lepšiu známku. Najmä tým silnejším…
Už na základnej škole ste navštevovali ĽŠU v Žiline. Predtým, ako ste sa prihlásili na VŠVU v Bratislave, uvažovali ste niekedy o štúdiu aj niečo iné, čo by nesúviselo s umením?
Predstavu, že raz budem profesionálny maliar, asi nikdy nič nenarušilo. Ani si nepamätám, že by som chcel byť smetiar, hasič alebo policajt, ako mnohí moji spolužiaci. Už v tretej triede, keď sme dostali za úlohu namaľovať námet „Kým chcem byť“, namaľoval som sa s paletou a štetcami v pomaľovanom plášti. Niekde ten obrázok ešte stále mám odložený. No keby ma nevzali na vysokú školu, viem si predstaviť, že by som robil filmovo-divadelného maskéra, animoval filmy a podobne. No vždy by to súviselo s farbami.
Spomínate si na vaše začiatky v kariére po štúdiu?
Bolo treba začať zarábať, živiť sa talentom. Už vtedy mohol byť výtvarník na takzvanej voľnej nohe. Veľa obrazov som dával do predajne Dielo, cez ktorú sa predávalo domáce umenie. No aj tam bola komisia, akási cenzúra, ktorá kontrolovala „nezávadnosť“ diel, ba aj umelcom navrhnutú cenu a počet diel. Asi aby človek príliš nezbohatol. Ako vyštudovaný reštaurátor maľby som sa po roku zamestnal v Považskej galérii v Žiline a zreštauroval množstvo obrazov, vrátane Benku, Medňanského, Alexyho a iných.
K vašim dielam máte vrúcny vzťah, nazývate ich svojimi deťmi. Keď si spomeniete na vaše začiatky, ktoré z raných diel si ceníte najviac alebo ktoré diela určovali váš smer?
Výsledok daností každého človeka je jeho činnosť, jeho dielo, výsledok jeho práce. Cez jeho kvalitu, či nekvalitu sa môžeme o autorovi dozvedieť naozaj veľa. V podstate je jedno o akú prácu ide. Preto som sa snažil vždy vypustiť z rúk len to, za čím si stojím a pod čo sa bez obáv podpíšem. Obrazne povedané, moje diela sú „moje deti“, vychádzajú z vnútra, vyjadrujú moje názory, postoje a raz tu miesto mňa zostanú na dlhé roky oni sami. Už ako študent som seriózne začínal s miniatúrami. To som mal ešte dobrý zrak. Do obrazov som sa snažil pomocou symbolov vnášať svoje životné filozofie, nehľadiac na také či onaké prúdy v umení. Snažil som sa byť svojský, originálny a možno nezaraditeľný. Móda a jej prejavy sa rýchlo menia a tak treba byť súčasný, ale súčasne i nadčasový. Najviac asi spomínam na obdobie hľadania vlastného prejavu, objavovanie nového, na prvotiny, ktoré zaujali aj odbornú verejnosť. Je to niečo podobné, ako keď radi spomíname na svoje prvé lásky.
V niektorých obrazoch je zobrazená vaša manželka. Predstavuje pre vás múzu? Kde ste sa spoznali?
Pracovala v knižnici VŠVU a keď som v závere štúdia odovzdával knihy, prebehla iskra a odvtedy sme spolu. Knihy som tam nechal a ju odviedol do Žiliny. Čoskoro to už bude 40 rokov. Máme spolu dvoch synov. Starší vyštudoval Teologickú fakultu, venuje sa mládeži a mladší Akadémiu výtvarných umení v Banskej Bystrici. Takže isto aj čosi podedili a som na nich patrične hrdý. No a späť k otázke. Áno, častokrát mi bola manželka Hanka inšpiráciou a modelom pri obrazoch i ilustráciách. No nie som v tom jediný. Podobne využívali svoje krajšie polovičky ako model aj kolegovia Rubens, Rembrandt, Dante Gabriel Rossetti, Picasso, Dalí a mnohí ďalší.
Ako by ste charakterizovali štýl vašej tvorby? Ide o figurálny realizmus?
Nosná časť mojej tvorby, v ktorej pracujem so spomínanými životnými postojmi pomocou symboliky, je asi blízka takzvanému fantasknému realizmu. Realizmus ma vždy fascinoval a jeho moderná poloha, do ktorej som mohol vkladať vízie, názory, postoje i sny, ma vždy priťahovala. Divákovi dávala rôzne možnosti interpretácie, až som sa sám čudoval, na čo poniektorí prišli. Nevedel som pochopiť, prečo to nenapadlo aj mne samému.
Spektrum vašej tvorby je veľmi široké. Okrem spomínanej voľnej tvorby robíte portréty, zátišia, krajinomaľbu, mestské zátišia, knižné ilustrácie, grafiku, miniatúry, karikatúry, reštaurujete, venujete sa pedagogickej činnosti a mnohému inému. Čo je gro vašej tvorby?
V hudbe by sa dalo hovoriť o multiinštrumentálnosti. Aby sa dnes človek uživil, musí mať čo možno najširší záber. Nestačí, že vie hrať na triangel či ukulele. Najbližšia mi je však maľba a kresba s rozličnými výtvarnými materiálmi. Mám rád vôňu oleja i prach pastelu. Počítačová grafika už mojou parketou nie je, podobne ako objekty a konceptuálne umenie. Žiadnu techniku ani námet ale nepodceňujem, no nebudem robiť ani nič z donútenia či pre módne trendy, postoje kunsthistorikov alebo zisk, ak by to malo byť proti mojim hodnotám a presvedčeniu.
Vznikajú vaše nápady a následná realizácia jednoducho?
Nápady visia vo vzduchu. Niekedy prídu nečakane, preletia vami a musíte ich dokázať zachytiť. Často vás motivuje prostredie, rôzne udalosti a vaša reakcia na ne. Potom je dôležité, ako tieto dojmy a inšpirácie spracujete. To zreje formou desiatok štúdií, kým vôbec znikne kompozícia a dozreje farebná stránka. Ja som klasik a postupujem podobne, ako to robili majstri v renesancii či baroku. Následne si treba rozmyslieť formát a techniku. A doviesť to celé do zdarného konca, najlepšie ako len viete. Rýchlosť realizácie si určujete vy. Dielo je hotové vtedy, keď sa ho naposledy dotknete štetcom.
Známym obrazom je: Prvá verzia Mony Lízy, pri ktorej Leonardo zistil, že menej je niekedy viac. Ako sa tento nápad zrodil? Čo obraz symbolizuje, naznačuje či parafrázuje?
Niektorí ľudia mi povedali, že Leonardo sa musí obracať v hrobe. Neviem prečo, veď sám bol priekopníkom karikatúry. Že sa Mona Lisa neusmieva, ale rehoce? Čo je Mona Lisa, akési posvätné tabu? Pani nedotknuteľná? Paradoxne mi napadol tento námet, keď som čítal desiatky hoaxov o príčinách jej úsmevu, o tom, že je to autoportrét Leonarda ako transvestitu, že bola tehotná, až po fakt, že bola ľudožrútkou. Určite ste kopu podobných „blábolov“ čítali i vy. Jeden z najväčších omylov je to, že ide o portrét Lisy Giocondy. Viacerí odborníci zastávajú názor, že je to nedokončený portrét mantovskej markízy Isabelly d´Este. A tak sa teda moja Mona Lisa vysmieva všetkým tým šíriteľom konšpiračných teórii. No a ten názov? Nejak som ten obraz nazvať musel. Zdalo sa mi to vtipné.
V tomto obraze sú použité prvky karikatúry. Čo je základom dobrej karikatúry?
Viaceré moje obrazy balansujú na hrane karikatúry, satiry a maľovanej bájky. Príkladom je už spomínaná Mona Lisa. Ale aj obrazy ako Príbeh slečny Gotiky a pána Baroka, Šesť žien Henricha VIII., Rafaelove madony v Galérii moderného umenia, Kráľ na záchode, Boli sme tri malé prasiatka a teraz sme…, Zvierací snem a iné. Je zaujímavé, ako sa pomocou humoru dajú vyjadriť aj veľmi vážne veci. Chaplinove celovečerné filmy sú toho príkladom. Kto za tú masku klauna nevidí ďalej a tápe len po povrchu, zaslúži si skôr poľutovanie než výsmech. Karikatúra ma vždy priťahovala, hoci sa jej venujem len sporadicky. Pred tromi rokmi som však mal v Soho galérii v Žiline svoju prvú výstavu karikatúr nazvanú „Trinásta komnata“. Zorganizoval ju fotograf, znalec jazzu a žien, galerista a kamarát Kelly – Köhler, ktorý sa rozpamätal na karikatúru Beatles, ktorú som robil ešte na ĽŠU. Bol z nej vtedy celý paf a každému o nej rozprával. Po štyridsiatich rokoch sa ma opýtal, či ešte robím karikatúry. Ja, že áno, len som ich ešte nikdy nevystavoval. Vraj, či ich mám aspoň dvadsať. Dvadsať nie, desaťkrát toľko. A tak vznikla tá výstava s úžasným katalógom. Vystavených bolo okolo 150 karikatúr rôznych osobností našej i svetovej scény a v období strachu z covidovej epidémie dokázali ľuďom vyčariť úsmev na tvári. Karikatúra nie je o tom niekoho zosmiešniť veľkým nosom alebo odstávajúcimi ušami. Ide o umenie vystihnúť charakteristické fyziognomické črty človeka, pri čo možno najväčšej deformácii jeho anatómie. Toto krivé zrkadlo by malo pôsobiť takmer prirodzene. Raz mi učiteľ autoškoly povedal na karikatúru, ktorú som mu urobil, že sa tam na seba podobá viac než na štandardnej fotografii. Samozrejme, veď dobrá karikatúra je esencia charakteristických znakov, i tých povahových a potlačenie tých bežných, tuctových.
Častým javom vo vašej tvorbe je aj citácia iných autorov, napríklad Pabla Picassa, Salvadora Dalího či Andyho Warhola. Vnesením prvkov humoru či irónie a výbornej remeselnej práce sa stávajú tieto obrazy unikátnymi a prekvapivými. Akú máte na ne odozvu?
Maľujem všetko, čo ma nejakým spôsobom zasiahlo, či už pozitívne alebo negatívne. Nikto nežije vo vzduchoprázdne a preto aj ja pomocou citácií diel iných autorov, parafráz a zobrazovaním rozličných, všeobecne známych osobností sa v istom kontexte snažím reagovať na určité javy. Aj spomínaní umelci môžu byť symbolom či synonymom niečoho úplne iného. Väčšina to prijíma v pohode. No niekedy trafená hus noazaj zagága… Niekto sa ma raz opýtal, prečo maľujem kráľov a šašov, že tí žili v stredoveku. Ako mám takýmto mudrlantom vysvetliť, že žijú aj v súčasnosti, len sa im hovorí ináč?
Ste obklopený umením aj doma? Ak áno, sú to len vlastné obrazy a fotografie?
Zväčša áno, i keď mám pár originálov aj od kamarátov z brandže. Palác nemám, ani tých trinásť komnát, takže tých obrazov zas toľko nie je. Úmerne dostupnému miestu. Na Rembrandta zas nemám financie, tak som si urobil niekoľko kópií. Keby som mal doma originál, žil by som v neustálom strachu, že mi ho niekto „šlohne“. Ja spím ale pokojne. Keď mi ukradne môjho, za pár dní si urobím nového. Milujem faktografické knihy, knihy o umení a vôbec knihy ako také. Tie mi zaberú väčšinu stien. Od stropu až k podlahe. Asi ma nikto neprinúti čítať knihy z internetu. Musím cítiť ich vôňu, hrúbku papiera, počuť jemný šuchot strán, obracať listy, dávať si záložky, ľahšie pri nich zaspávať… To sa nahradiť technickými vymoženosťami jednoducho nedá.
Viera v Boha sa prelína viacerými vašimi dielami. Boli pre vás tieto diela náročnejšie ako iné? Ako ich význam chápali ostatní umelci či bežní ľudia?
Vieru v Boha beriem od malička ako prirodzenú súčasť môjho života. Viera je z môjho pohľadu nenahraditeľnou náplňou života. Pomáha vám v pádoch a životných krízach. Je ako najlepší priateľ, ktorý o vás vie všetko a stále pri vás stojí. Pomocou viery sa dá pochopiť množstvo ináč nevysvetliteľných vecí. No nedá sa vnútiť, ani naučiť. Je to dar, podobne ako láska alebo talent. Tým pádom takéto námety nepokladám za náročné. Skôr sú mi bližšie než mnohé iné. Nepýtam sa na názor iných umelcov, ale u návštevníkov mojich výstav som sa stretol výhradne s kladnými reakciami. Dokonca aj jeden neveriaci človek mi povedal, že ho táto moja tvorba priviedla k nutnosti viac sa zamyslieť nad sebou samým a prehodnotiť svoje životné postoje. Ako evanjelik zastávam ekumenické názory a veľakrát som pracoval aj pre katolícku cirkev, ktorá mi za moju prácu pred štyrmi rokmi udelila Cenu biskupov Slovenska – Cenu Fra Angelika, patróna umelcov.
Mohli by ste bežným ľuďom vysvetliť, ako sa postupuje pri reštaurovaní diela?
Asi vás sklamem, ale nie, nemohol. Táto problematika sa študuje šesť rokov a v ďalších rokoch pribúdajú skúsenosti a nové poznatky. Nevynímajúc pritom aplikovanú biológiu, chémiu a fyziku. Ateliér reštaurátora sa podobá skôr laboratóriu. Každé poškodené dielo je špecifické a vyžaduje si odlišný prístup. Najmä tie, ktoré majú určitú hodnotu. Nemusí to byť hneď Tizian, ale aj jedinečná maľba zachovaná po prastarom otcovi. To je osobná hodnota. Viackrát som sa stretol s prácou „reštaurátorov – samoukov“. Zväčša mali oči pre plač a odvolávali sa na rady uvedené v rôznych časopisoch. Ťažko je potom zachraňovať Hállu alebo vzácnu ikonu, keď po ich zásahu zostane len takmer holé plátno či drevená doštička. Ja si tiež netrúfnem opraviť počítač, pankreas, ba ani roletu, keď to neviem. Načo sú potom odborníci? Aspoň sa s nimi treba na začiatku lacno poradiť. Savo, acetón a kartáč na podlahu rozhodne nepatria k bežne používaným reštaurátorským materiálom…
Súčasťou a inšpiráciou vašej tvorby je aj Leonardo da Vinci. Vo svojej knihe opisujete, ako vás ešte v detstve okúzlil malý obrázok Poslednej večere, ktorý ste dostali od starého otca. Čo vo vás vyvolávajú spomienky na ten moment?
Na väčšinu toho, čo sa udialo tak dávno, pred 55 rokmi, som už dávno zabudol. Tento moment si však pamätám presne, akoby bol včera. Mal som len desať rokov a žil som ako každé decko v mojom veku érou Winnetoua, Tarzana a Rýchlych šípov. No ten malý obrázok na mňa zapôsobil tak silno, že sa z toho stala celoživotná láska. Štúdiu Leonardovho života, tvorby a najmä tohto jeho diela som venoval tisíce hodín. Stále ma však fascinuje a prekvapuje niečím novým. Doteraz som však neprišiel na to, čo tak silne zapôsobilo na piataka, že ho to ovplyvnilo – dokonca profesionálne, na celý život. Asi existuje niečo neuchopiteľné medzi nebom a zemou…
Prvá kniha z vášho pera Posledná večera Leonarda z Vinci je unikátna. Je v nej vykreslený životný príbeh Leonarda da Vinci, osud, symbolika a následne podrobný rozbor tohto diela. Môžete našim čitateľom porozprávať, ako vznikala táto kniha?
Pred 16-timi rokmi som začal pracovať na rekonštrukcii dnes z vyše polovice zničenej Poslednej večere. Zrekonštruoval som aj erby v lunetách nad touto nástennou maľbou a časť výmaľby bočných stien. Vedecký prístup si vyžiadal desať rokov práce. Popri nej som si robil poznámky o zisteniach, pocitoch spojených s touto prácou. Navyše som realizoval desiatky prednášok venované tomuto obrazu v rôznych kultúrnych inštitúciách a školách. Ľudia sa ma pýtali, prečo svoje poznatky nedám na papier. A tak sa postupne tie poznámky, skúsenosti a znalosti pretavovali do 500-stranovej knihy. Je to vlastne prvá kniha o Leonardovi od slovenského autora. Asi o mesiac vydávam o Leonardovej Poslednej večeri v poradí už svoju druhú knihu. Bude mať názov Odhalené tajomstvo Leonardovej Poslednej večere a zverejňujem tam dôkazy mojich dvoch originálnych teórií. Tá prvá kniha získala Hlavnú cenu Egona Erwina Kischa v medzinárodnej súťaži literatúry faktu a po vydaní patrila k najpredávanejším titulom. To aby som sa aj pochválil. Veď to na prvotinu nie je, myslím, zlý začiatok. Prijali sme ju „do života“ na vernisáži prvej prezentácie mojej rekonštrukcie, kde dorazila ešte teplá, rovno z tlačiarne.
Rekonštrukcia obrazu Posledná večera, ktorá prebiehala súčasne s písaním knihy, je dokončená. Kde sa momentálne nachádza?
Je vystavená od júna až do konca augusta v Šarišskom múzeu v Bardejove. Je to putovná výstava, ktorú dotvára množstvo materiálov oboznamujúcich diváka s históriou, symbolikou i rôznymi artefaktami, týkajúcich sa Leonardovej Poslednej večere. V žilinskom Rosenfeldovom paláci zabrala táto výstava deväť veľkých miestností. Prvýkrát bola nainštalovaná v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne v roku 2019, pri príležitosti päťstého úmrtia Leonarda da Vinci. Odvtedy ju mali možnosť vidieť diváci na vyše desiatke výstav doma i v zahraničí. Vlani v novembri napríklad v Ríme. O rekonštrukciu diela sa pokúsili v rôznych končinách sveta aj iní autori. Ani jeden ma však výsledkom svojej práce nepresvedčil. To bola pre mňa výzva. Hodená rukavica. Navyše, už odmala som túžil vidieť, ako vyzerala Posledná večera pred zničením a tak som si splnil sen, za ktorým si v každom detaile plne stojím. Keby som vedel, že niekto už urobil kvalitnejšiu rekonštrukciu, isto by bola moja práca zbytočná a vedel by som 10 rokov života venovať vlastnej tvorbe. Veľkú reprodukciu mojej rekonštrukcie, vytlačenú na plátne, dostal darom vo Vatikáne aj pápež František od biskupa Františka Rábeka a predstaviteľov MVSR.
Návštevníci hradu Strečno si môžu pozrieť repliku Žofie Bosniakovej, ktorá pochádza z vašich rúk. Ako ste sa dostali k práci na tomto diele? Z čoho ste vychádzali pri tvorbe? Vraj sa vaše obrazy nachádzajú aj v SNM v Bratislave.
Keď niekto spálil zostatky Žofie v Tepličke, dostal som nápad urobiť jej figurínu a uložiť popol v schránke do jej útrob. Predložil som cirkevným hodnostárom štúdie, no nestretli sa s pochopením. Po roku som hovoril s vtedajším riaditeľom Považského múzea Borisom Schubertom a moja myšlienka ho nadchla. Zohnal sponzorov a financie na pokrytie nákladov. Jej podobu som mal naštudovanú, pretože som už predtým maľoval Žofkin portrét spolu s jej manželom Františkom Vešelénim do priestorov kaplnky. Vychádzal som najmä z portrétu Žofie, ktorý sa zachoval v zbierkach Trenčianskeho hradu. Musel som si však naštudovať aj zmeny anatómie u zosnulých, dať ušiť jej charakteristický odev, vyrobiť šperky a katafalk. Podobne zaujímavú prácu som robil aj pre SNM, kde som namaľoval 11 diorám rôznych prostredí pre stálu expozíciu oddelenia Biodiverzity a Paleontológie. Najširšia z diorám má takmer jedenásť metrov a spoločne okolo 200 metrov štvorcových. Vôbec netuším ako som mohol tak obrovské realistické maľby spolu so stovkami rozličných živočíchov namaľovať za zhruba päť – šesť mesiacov. To by som už dnes v tak krátkom čase asi nedokázal. Jeden z mojich obrazov „Éra mamutov na území dnešného stredného Slovenska“ visí len pár metrov od obrazu slávneho maliara pravekej fauny a flóry Zdenka Buriana, ktorého tvorbu som celý život nesmierne obdivoval. Je to pre mňa popri iných, ktoré som už spomínal, ďalšia obrovská pocta.
Práca umelca nie je jednoduchá. Čo vám pomáha ísť neustále dopredu a čo by ste poradili mladým umelcom, ktorí sú v súčasnosti tak veľmi zahltení informáciami a technológiami? Ako sa majú naštartovať k systematickej práci? Aké posolstvo by ste im odovzdali?
Nemyslím si, že práca umelca či akákoľvek iná práca je náročná, pokiaľ ju robíte s láskou, pokiaľ vás napĺňa dobrým pocitom, pokiaľ má zmysel a pokiaľ máte aj pozitívnu spätnú väzbu. Trinásť rokov som učil mladých ľudí na SŠUP v Žiline. Boli tam veľké talenty, no i takí, ktorých asi nič a nikto nenadchne a nezobudí. Dôležitý je totiž elán, nadšenie. Treba vedieť, čo chcem v živote dosiahnuť a čo čakám od života. Sotva môže byť kvalitný futbalista, tenista, plavec, ktorý denne netrénuje celé hodiny. To isté platí pri hre na husle, výučbe jazykov, výučbe umeleckých predmetov a vôbec pri všetkom, kde chcete byť úspešní. Musíte to dostať pod kožu. Umenie vzniklo od slova umněť – vedieť. Nestačí len zavesiť tri mucholapky do galérie alebo hodiť o stenu balónik s farbou. Musia pochopiť, že ich dielo bude ich vizitkou. Že oni sú autori niečoho, čo tu ešte nikdy nebolo a bez ich pričinenia ani nebude. Netreba civieť na hlúposti v mobile, ktoré z ich mladých hlavičiek spravia preplnený odpadkový kôš. Potom majú rôzne psychické problémy, lebo sa v tom topia. Keď chcete robiť nejakú prácu dobre, vyžaduje si to celého človeka. Mať to v hlave upratané. Veriť si. Odhodiť strach a predsudky. Byť sám sebou. Originálom, nie odvarom. Treba si vážiť samého seba i čas, ktorý nám bol vymedzený. Iba tak si môžete vážiť aj konzumenta vášho umenia a nerobiť z neho hlupáka. Našťastie – viacerí moji študenti to pochopili a dnes sa spolu s nimi teším z ich kvalitnej umeleckej tvorby a úspešných výstav. K takýmto príkladom patrí napríklad Miro Sandanus alebo Andrea Hellová, ktorej som nedávno otváral už piatu autorskú výstavu.
Ako trávite čas v súčasnosti a aké sú vaše plány do budúcnosti?
Ako vždy, keď je leto a horúčavy, utekám k moru. Milujem Jadran, potápanie a relax medzi rybičkami. To je úplne iný svet. Pokojný, tichý a plný farieb. S manželkou vyhľadávame prázdne pláže a predstavujeme si, že sme stroskotanci na „Sejšeloch“. Tam sa viem nabiť energiou na celý rok dopredu. Preplnené kúpaliská a pláže, kde sa ľudia navzájom prekrikujú a prekračujú, to skutočne nemusím. Príroda Chorvátska je nádherná, všade tyrkysová voda. Čo viac si človek môže priať. Aj počas dovolenky som robil návrhy na ilustrácie troch knižiek, ktoré mám v najbližšom období realizovať. Už som ilustroval okolo šesťdesiat kníh pre dospelých, no najmä pre deti, takže som sa naučil zžiť s textom spisovateľa i s vekovou kategóriou čitateľa. Navyše finišujeme s mojou knihou, tak sa snažím vychytať všetkých „škriatkov“, ktorí sa tam snažia schovať a udomácniť. Dlhšie plány si zásadne nerobievam. Nikdy som nemal rád päťročnice s veľkými plánmi, ešte väčšími očakávaniami a na záver so všeobecným sklamaním. Nerád sa nudím, takže neustále na niečom pracujem aj mimo plánov. Vekom som však trochu ubral na tempe a zbavil sa predstavy, že sa raz pokúsim vystúpiť na Mount Everest…
Diela akademického maliara Stana Lajdu si môžete pozrieť na jeho webovej stránke www.stanolajda.sk
