„Goralu, czyci ne žaľ“, z tejto clivej piesne poznáme goralov všetci. Nemusíme rozumieť všetkému a poľahky sa dovtípime, že je o tom, ako gorali museli opúšťať svoje domovy „dľa chľeba, dľa chleba“. Gorali, horali, vrchári žili najmä v regióne severných Kysúc, hornej Oravy, v podtatranskej oblasti či na Spiši. My sme zašli medzi mladých ľudí, ktorí goralské zvyky šíria práve na Orave a pozhovárali sa s umeleckou vedúcou Folklórneho súboru Goral zo Suchej Hory Zuzanou Šikyňovou.
Čím sú gorali výnimoční?
Gorali sú veľmi hrdí najmä na svoje nárečie a zvyky. Sú spätí s okolitou prírodou, ktorá im pripomína, ako kedysi ťažko pracovali na poliach.
Boli ste členkou súboru a stali ste sa jeho umeleckou vedúcou. Nebáli ste sa prevziať túto úlohu?
Členkou súboru som sa stala ako 15-ročná v roku 2016. Úlohu vedúcej som prevzala v roku 2021, kedy sa naša vtedajšia vedúca Dominika Kukucová vydala. Keďže bol v tom čase kovid a väčšinu vystúpení sme museli zrušiť, mala som čas si postupne zvyknúť na povinnosti, ktoré mi táto práca priniesla.
Aký je Váš vzťah k folklóru, odkiaľ pramení?
K folklóru, predovšetkým goralskému, som bola vedená odmalička. Už ako malé dievčatko ma rodičia obliekali do kroja a v siedmich rokoch som začala chodiť do detského súboru Goralček. Môj dedo miloval goralskú hudbu a vždy si rád zaspieval a zatancoval pri muzike. Myslím, že lásku k folklóru mám práve po ňom.
Koľko členov v súčasnosti súbor má?
V súbore je nás aktuálne 25 členov zo Suchej Hory, ale aj z Hladovky. Väčšinu súboru tvoria dievčatá. V muzike máme 6 chlapcov. Minulý rok sme otvorili prípravný ročník pre deti 5. – 9. ročníka, kde ich je približne 20. S pomocou Janky Vlčákovej napredujú a už si s nami odtancovali nejedno vystúpenie. Verím, že budú našimi pokračovateľmi.
Kde so svojím repertoárom vystupujete?
My ako folklórna skupina sme zameraní iba na goralskú kultúru. Vystupujeme na rôznych festivaloch, podujatiach, oslavách, tiež aj očepčujeme na svadbách… Ak je to možné, snažíme sa prijať každé pozvanie. Taktiež každoročne organizujeme podujatie Goralská nedeľa, na ktorom vždy vystupujeme so zaujímavým program.
Má dnešná mládež záujem o folklór?
Z môjho pohľadu, čo sa týka súboru, je to premenlivé. Sú silné ročníky, kedy príde naraz veľa mladých a za pár rokov nie je koho osloviť. Aktuálne je málo záujmu zo strany chlapcov, a to nielen o tanec, ale čo i len obliecť sa do kroja. Mládež na základnej škole folklór potiahne, ale čím sú starší, tým menej ich to baví. Musím ale povedať, že som rada ako to „držíme pri živote“.
Kde vám šijú a opravujú kroje?
V súbore máme všetci vlastné kroje. Šijú nám ich šikovné ženy z našej obce, ktoré sa ešte venujú ešte vyšívaniu alebo v susednom Poľsku, kde majú kroje veľmi podobné. Spomeniem Mirku Chovančákovú, ktorá sa veľmi aktívne podieľa na rozvoji tohto remesla a vyšíva nádherne kroje.
Čím je ten goralský výnimočný, má niečo, čo iné kroje nemajú?
Myslím si že všetky kroje sú výnimočné a na každom je niečo, čo vyniká. Ten náš je možno výnimočný svojimi bohatými výšivkami kvetov. Ženský „gorset“ (ľajblik) a mužské „sukňaky“ sú najvýraznejšími elementmi kroja. Poznávacím znamením je práve mužský klobúk zdobený orlím perom, mušľami a páperím z morky.
Čo pre vás folklór, špeciálne ten goralský, znamená?
Znamená pre mňa predovšetkým domov. Dedičstvo ktoré mi pripomína, kam patrím, kde sú moje korene. Folklór ma napĺňa radosťou a získala som vďaka nemu mnoho zážitkov a blízkych priateľov.
