Opätok talianskej čižmičky – región Puglia alebo Apúlia – bol dlhé roky považovaný za najchudobnejšiu a najzaostalejšiu časť Talianska. Jeho pláže ani mestečká nefigurovali v ponukách cestovných kancelárií, ani v itinerároch cestovateľov. A tak si Apúlia žila vlastným pokojným životom, turizmom len letmo pobozkaná. Hoci teraz je už dlhšie v hľadáčiku dovolenkárov, akýmsi zázrakom sa jej podarilo zachovať si tento výnimočný ráz, tak ostro kontrastujúci s rušným a hlučným talianskym naturelom.
O Apúlii budete isto počuť stále viac, najmä keď od marca začne do hlavného mesta regiónu – Bari – lietať pravidelná linka z Bratislavy. Po hodine a pol sa môžete ocitnúť v malebných mestečkách a dedinkách ako zo starého sveta. My sme sa sem vybrali v polovici februára. Teploty sa pohybovali okolo 15 stupňov a nádhera, čo nás v tomto kraji objala, vykompenzovala aj občasný dážď.
Za necelé 4 dni sme sa stačili zoznámiť len s malou časťou Apúlie, no bola to láska na prvý pohľad. Keďže v tomto ročnom období sem nesmeruje mnoho turistov, viaceré reštaurácie a kaviarničky sú zatvorené. Zato sme si takmer všade vychutnali poloprázdne uličky bez toho, aby nás unášal dav.
To však neplatí o 400-tisícovom Bari, pretože tam to žije cez deň i v noci. Do nášho cestovateľského itineráru sme sa rozhodli zaradiť v prvý deň po príchode mestá Ostuni a Polignano a mare a druhý deň Alberobello a Putignano, kde sme chceli okúsiť atmosféru najstaršieho karnevalu v Európe. Tento rok sa konal, respektíve stále koná, úctyhodný 631. ročník. A verte, že niečo tak veľkolepé, len tak ľahko neuvidíte.
Bari
Ubytovali sme sa v Bari, v apartmáne s niekoľkými spálňami s vlastnými kúpeľňami a toaletami. Nebol to síce luxus, boli však čisté a na to, že sme odchádzali medzi 7.- 8. h ráno a vracali sa za tmy po viac ako 13 hodinách len prespať, to bohato stačilo.
Naše raňajky prenajímateľ vyriešil tak, že sme si od 7. h ráno mohli oproti kupónu podľa chuti vybrať kávičku a croissant v útulnej kaviarničke za rohom. Cena nocľahu s raňajkami vyšla na osobu asi na 35 eur. Ocenili sme, že na raňajky, do centra aj autobusovú a vlakovú stanicu sme to mali pár minút. Bari sme veľmi instantne prešli v prvý večer.
No i napriek tomu nás jeho magicky nasvietené uzučké uličky pohltili. A to doslova. Viedli nás, kam sa im zachcelo a my sme sa vôbec nevzpierali. Akoby nemali konca a v každej nás prekvapilo niečo iné – svetlo, kvety, dekorácie, kaviarničky a reštaurácie, schodiská, oblúky… Bari Vecchia, ako sa staré mesto volá, dominuje Bazilika sv. Mikuláša s relikviami tohto svätca a Katedrála sv. Sabína.
Počas dňa tu miestne ženy priamo v uličkách „šúľajú“ tamojšie tradičné cestoviny orecchiette, ktoré potom môžete ochutnať aj ako špecialitu takmer v každej reštaurácii. Apúlia je jedným z najväčších výrobcov vína a olivového oleja v Taliansku a o dobrú kuchyňu, vrátane pestrej ponuky plodov mora, tu vskutku nie je núdza. V bežnej reštaurácii sa bez problémov najete od 8 do 15 eur.
Čo nás trošku zarazilo, boli v kraji vínnej révy pomerne vysoké ceny vína, a to nielen v reštauráciách ale i v niektorých obchodoch, kde si od vás zapýtali i 20 eur za 0,7 l fľašu. Za romantikou môžete vyraziť na pobrežnú promenádu Lungomare Nazario Sauro, ktorá je malebná za bieleho dňa i v žiari zapadajúceho slnka a vysvieteného pobrežia.
Rušná hlavná mestská trieda Corso Vittorio Emanuelle II. je zas plná reštaurácií a hlasného života. Ani neskoro večer sa nezdá, že by sa chystala uložiť na spánok. Bari sa pýši aj jednou z najväčších operných scén v Taliansku – Teatro Petruzzelli. Aj tí, čo radi minú nejaké to euro na nákupoch si prídu na svoje, najmä na ulici Via Sparano plnej luxusných obchodov.
Ostuni, Polignano a mare
Ostuni je známe aj ako biele mesto a naozaj belostne odeté vás víta už keď z vlaku na ktorý ste nastúpili v Bari, prestupujete na autobus, čo vás zavezie do centra mestečka.
Paradoxne, biela nie je fasáda najväčšej a najvyššej dominanty Ostuni – katedrály zasvätenej Panne Márii, ktorej pápež udelil označenie „bazilika minor“. V jej blízkosti sa nachádza aj biskupský palác a seminár. V zimných mesiacoch má Ostuni len okolo 32-tisíc obyvateľov, no počas leta sa v jeho belostných uličkách potuluje až 200-tisíc turistov.
Po Apúlii sme sa presúvali vlakmi a autobusmi. Je to pohodlné, pomerne lacné, ale mnoho turistov si na pár dní požičia auto a krásy tohto regiónu obdivuje po vlastnej osi.
Polignano a mare pozná, viac ako iné starobylé mestečká, i mladá generácia. A to najmä vďaka Red Bull cliff diving. Počas podujatia tohto najstaršieho extrémneho športu na svete oblieha malú zátoku až 40 tisíc divákov.
Na jednej z budov na útese postavia konštrukciu – skokanský mostík a z výšky 27 m muži a 21 metrov ženy skáču do mora s použitím akrobatických prvkov. Najznámejším rodákom Polignano a mare je Domenico Modugno.
Ak vám jeho meno nič nehovorí, iste to bude hit, ktorého je autorom a interpretom – Volare. Na veľkorysej vyhliadke má svoj „rozšafný pamätník“ a text piesne zdobí okolité lavičky. Nemôžete minúť most Lama Monachile, odkiaľ sa vám naskytne jedna z najúchvatnejších scenérií Talianska – pohľad na pláž s rovnakým názvom a domami nalepenými na strmých útesoch, kde sa odohrávajú spomínané extrémne preteky.
Po schodoch pohodlne zostúpite priamo do zátoky na kamennú pláž, ktorá je vyschnutým ústím rieky Lama Monachile a v lete je neustále plná dovolenkárov.
Alberobello, Putignano
Dedinka Alberobello akoby vystúpila z rozprávky. Malé biele trulli domčeky so sivými kamennými strechami nie sú postavené samoúčelne. Dômyselne obchádzali platenie daní. V minulosti sa považovali za nedokončené, pretože strecha nebola pevná a dala sa rozobrať, takže majitelia za ne nemuseli platiť poplatky.
Cesta autobusom z Bari trvá vyše hodiny a nie je príliš pohodlná. Najmä ak si nesadnete. Autobus zväčša praská vo švíkoch – koľko ľudí doň vojde, toľko sa vezie. Už v okolitých poliach a olivovníkových sadoch sa zo zeme kde tu dvíhajú malé trulli ako predzvesť toho, čo nás čaká. Oči môžete nechať aj na samotných olivovníkoch, ktorých niekoľkostoročné kmene sú umeleckým dielom samotnej prírody.
Keď zostupujete na námestie, musíte na schodoch dávať pozor, pretože od panorámy trpasličieho mestečka nemôžete odtrhnúť oči. Z neho potom opäť stúpate do spleti uličiek s obchodíkmi, ktoré tamojšími potravinami a ručnými výrobkami vystavenými na priečeliach lákajú turistov dovnútra. Dokonca i kostol je trulli! V lete sú uličky preplnené turistami a viac vyzdobené kvetinami.
Putignano bolo naozajstným zlatým klincom nášho programu. Mesto je domovom najstaršieho európskeho karnevalu. Tento rok to bol úctyhodný 631. ročník. Počas viacerých víkendov februára a marca žije mesto, jeho obyvatelia a návštevníci vo víre veselenia, hudby, tanca a nevídaných alegorických vozov.
Na námestiach, v uličkách odvšadiaľ na vás vyskakujú všakovaké postavičky, ak už nič iné, ľudia majú na sebe aspoň škrabošku alebo parochňu. Tímy pripravujú alegorické vozy dlhé mesiace a pri prehliadke majú početný tanečný predvoj, ktorý dopĺňa symboliku voza. Úžasné kolosy, mimochodom vyrobené z papiera, vystupujú z priľahlých uličiek na hlavnú triedu ako tajomní votrelci z inej dimenzie.
Tento sprievod je naozaj veľká vec. A keď tvrdíme, že veľká, tak myslíme naozaj veľká. Rozmermi scén, počtom účinkujúcich, masiek, návštevníkov, televíznych a rozhlasových štábov.
Tá pravá šou začína po zotmení. Scény sa rozsvietia stovkami farieb, podaktoré hrôzostrašné postavy sa začnú vyškierať, rozhýbu hnáty, rozkývu hlavy, rozgúľajú oči… Toto monumentálne predstavenie je vskutku jedinečné.
My sme sa však museli ponáhľať na vlak do Bari, a tak sme museli oželieť nočné veselenie. Okrem svetelného divadla takmer tancujúcich papierových kolosov sa hralo a spievalo na viacerých pódiách. Do mesta sa dalo vstúpiť len cez kontroly a s 18 eurovými vstupenkami. Za také ekvilibristické divadlo naozaj bagateľ. Ak teda budete chcieť zažiť nevídané, počuť neslýchané, zapíšte si do kalendára dátum budúcoročného karnevalu v Putignane.
