Na svete je výnimočný nástenný kalendár. Prostredníctvom doteraz nepublikovaných fotografií vyšívaných rukávcov z obce Kunerad ponúka malebný výlet do minulosti. Rukávce starých materí sa dedia z pokolenia na pokolenie a každá výšivka na nich je iná, jedinečná a neopakovateľná. Ako súkromnú iniciatívu ho prostredníctvom zbierky vyhlásenej cez Startlab zrealizovala Beáta Dolníková z Kuneradu, v spolupráci s fotografom Milanom Koscom, grafikom Jánom Novosedliakom a množstvom kuneradských nadšencov.
Mali ste v detstve vzťah k tradíciám, starým veciam?
Už ako dieťa ma veci, ktoré dýchali minulosťou priťahovali. Vytratila som sa počas dňa na povalu a hľadala niečo zaujímavé, čo by podnietilo moju fantáziu a zvedavosť. Keď som niečo objavila, stará mama mi s láskou porozprávala o poklade, ktorý som našla. Vždy som zatajila dych, aby mi nič neuniklo.
Jedného dňa som objavila zaujímavý odev a na ňom niečo výnimočné, ba až unikátne. Ešte som netušila, že je to dedičstvo našich predkov, no možno práve vtedy som začala snívať sen o tom, že túto krásu uvidia aj ďalšie generácie.
Prihlásili ste sa do kampane Startlab, kde sa na váš kalendár zbierali dobrovoľné finančné príspevky. Kampaň bola úspešná, kalendár je na svete. Čo vás motivovalo urobiť tento krok?
V prvom rade nechcem, aby skvost, akým vyšívané rukávce nepochybne sú, zapadol prachom. A ten, čo už na ne trošku nasadal, by som rada oprášila a vrátila ich do života. Aj napriek zhonu, ktorý nás obklopuje, sa chcem o to pokúsiť. Motivátorov ale bolo viac. Samotný impulz som pocítila v materskej škôlke v Kunerade, v ktorej pracujem. Deťom naše zvyklosti a tradície unikajú.
Nechcem, aby boli ukrátené o bohatstvo, ktoré nám tu zanechali naši predkovia. Inšpiráciou bola pre mňa aj známa slovenská šperkárka Petra Toth. Milujem jej prácu a obdivujem to, že hľadá inšpiráciu v prameňoch minulosti a pretavuje ich do modernej podoby. Tiež čerpá v bohatstve našich tradícií.
Koho môže takýto kalendár potešiť?
Minimálne obyvateľov a hrdých rodákov z Kuneradu, milovníkov folklóru, naše deti a ich deti. Verím, že staré mamy sa pousmejú, keď vyšívané rukávce uvidia a zaspomínajú si. Na fotografiách sa prelínajú rôzne generácie – od starých mám, ktoré výšivky vyšívali až po vnúčatá, ktoré tento skvost zdedili. Navyše, vždy ide o rodákov Kuneradu, ktorí toto bohatstvo vlastnia. Kalendár na rok 2025 obsahuje práve ich fotografie pri rôznych príležitostiach a prácach v našej obci. V hlavnej úlohe vystupujú vyšívané rukávce, ktorých sme hrdí majitelia.
Ako si predstavujete, že tieto výšivky vznikali?
Ja si to nielen predstavujem, ale aj poznám z rozprávania. Mladé dievky sa zišli za jedným stolom s ihlou v ruke. Začali vyšívať a popri tom si spievali. Do výšiviek cez šikovné ruky vkladali svoje emócie. Boli to nielen geometrické tvary, ale i rozkvitnuté kvety. Často si na kúsok látky od kamarátky odvyšívali vzor či ružičku a zakomponovali ju do vlastnej výšivky. Je úžasné, aké bohatstvo je ukryté v Kunerade a to, že práve my vlastníme tento skvost. Dedičstvo, ktoré je zapadnuté prachom, treba oprášiť a zviditeľniť. A začali sme kalendárom.
Čo vám pomohlo pri práci, človek sám nikdy veľa nezmôže…
Pokúsila som sa vytvoriť skupinu ľudí, s ktorými by sme oprášili ľudové piesne a zároveň strávili pekné chvíle. Úvod bol veľmi rozpačitý, nikomu sa do ničoho nechcelo, možno sme sa aj hanbili. Sedeli sme pod rozkonáreným starým orechom a čakali, čo príde. A viete, čo prišlo? Z ničoho nič sme začali spievať, smiať sa, spomínať, zabávať sa a z ostýchavého stretnutia bol jeden prenádherný večer, ktorý mi doteraz ostal v srdci i v pamäti.
Týchto stretnutí bolo ešte pár a každé jedno bolo výnimočné a vždy iné. Aj vďaka nim som objavila minimálne päťdesiat druhov výšiviek na rukávcoch. Nie je to fantastické? Naše staré mamy nemali žiadne návody, žiadny internet a predsa toho toľko dokázali. Navyše nám to zanechali ako dar, o ktorý sa treba starať a vážiť si ho.
Páčila sa vám práca na fotení?
Bol to úžasný zážitok a pracovať s fotografom Milanom Koscom bola pre mňa česť. Je to pracovitý a dôsledný profesionál. Patrí mu veľké poďakovanie a rovnako aj ďalšiemu skvelému profesionálovi grafikovi Jánovi Novosedliakovi, lebo oni predovšetkým sa podieľali na výslednej podobe tohto netradičného kalendára. Netušila som, aké je náročné všetko pripraviť, skoordinovať. Zvládnuť to popri domácnosti, záhrade a zamestnaní, keď som sa práve pripravovala na výberové konanie riaditeľky, bola fuška, ale výsledok stojí za to. Hnacím motorom boli pre mňa aj ľudia z Kuneradu, ktorí keď zistili, čo sa chystá, sami priložili ruku k dielu.
Môj ocino, ktorý je veľmi zručný a stále aktívny, napríklad ručne kosí, chová ovce, nám bol veľmi nápomocný, rovnako pán Miroslav Dolník, ktorý pečie chleba v peci a napiekol na fotenie chleba, štrúdle.
Veľkú podporu som mala od miestnych žienok Agnesy Škorvánkovej, Adélky Škorvánkovej, tety Angely Očkovej, tety Jarky Mičúchovej či uja Blažeja Dolníka alebo Juraja Dolníka a Janky Jamrichovej, ktorí nám poskytli na fotenie svoje priestory a cenné rady zas Martin Šimko z Rajca. Som im všetkým nesmierne vďačná, že mi pomáhali či už zapožičaním predmetov, priestorov, úpravou krojov a podaktorí že aj pózovali pri fotení. Nechceli sme v kalendári len mladých ľudí, ale aj takých, ktorým sa v tvárach odzrkadľujú radosti i starosti prežitých rokov. Poďakovanie patrí aj tým, ktorí projekt podporili finančne, osobitne lokálnemu podporovateľovi Ladislavovi Remencovi a firme KL AUTO, s. r. o. Karola Gažuru. Všetci títo ľudia mi dodali energiu a pocit, že robím niečo zmysluplné.
Máte veľké šťastie, že vašu záľubu môžete prenášať aj do vašej práce. Ste učiteľkou, a od júla riaditeľkou škôlky, ktorá je dlhé roky zameraná na výchovu detí k ľudovým tradíciám…
Robíme s deťmi veľa zaujímavých vecí. Deťom sme dali ušiť kroje, vyrobiť detské ozembuchy, nacvičujeme pásma, s ktorými vystupujeme. Zachytávame tradície, práce počas roka, robíme fašiangový sprievod po dedine, vianočné zvyky, vynášanie Moreny, ale napríklad aj opekáme zemiaky v pahrebe, chodíme do lesa.
Od septembra to bude moja riaditeľská premiéra, no určite chcem pokračovať v nastúpenej ceste. Vidím na deťoch, že ich to veľmi zaujíma, sú zvedavé a poznania chtivé. Pani riaditeľka Janka Maršalová s pani učiteľkou Lydkou Verešovou zvyky šikovne zakomponovali do vzdelávacieho procesu, takže na mne je to, čo sa dá vylepšiť, a najmä viac našu prácu ukázať a zviditeľniť. Odovzdať toto posolstvo ďalej, lebo sa nemáme za čo hanbiť a môžeme byť inšpiráciou aj pre iných.
