Vladimír Takáč z Bytče bol ako tínedžer bez pohnutia pripútaný na lôžko. Problémy s chrbticou neveštili nič dobré a jeho perspektívou bola minimálna pohyblivosť, v najhoršom prípade invalidný vozík. Príbeh Vladimíra Takáča je o nezlomnej vôli, rodinnej súdržnosti, ale aj víťazstve nad osudom i sebou samým. Je príbehom o sebadisciplíne, rozdávaní sa a predovšetkým o pohybe, ktorý všetko to, čo sme spomenuli, spája. Aj napriek zlovestným prognózam sa vlani, vo svojich 45 rokoch, stal majstrom sveta vo fitnes challenge. O svoj inšpiratívny životný príbeh sa s našimi čitateľmi ochotne podelil.
Pokiaľ vás diagnóza nepripútala na lôžko, aké ste boli dieťa?
Vždy som sa rád hýbal, pobehoval som, hral futbal, chcel som vo všetkom pretekať. Mojou nevýhodou ale bolo, že som mal problémy s prieduškami, bol som nižší, slabší, tenší, vždy tretí najmenší z triedy. Neznechutilo ma to, naopak, o to viac som sa vždy snažil. Asi v 13 rokoch som začal s kulturistikou, ktorá bola v tom čase veľmi populárna. V nej som videl šancu ako zosilnieť, lepšie vyzerať, byť silnejší a mocnejší.
Zastavilo vás ochorenie, ako sa prejavovalo?
Boli to problémy s chrbtom. Z ničoho nič som začal mávať bolesti, no lekári nevedeli určiť, čo ich spôsobuje. Moje okolie si v dobrej viere myslelo, že je to tým, že rastiem, som vo vývoji a moje bolesti pripisovali ďalším mylným ľudovým teóriám. Začal som chodiť na rehabilitáciu a s odstupom času vidím, že cviky, ktoré som tam cvičil, boli pre moju, vtedy zatiaľ neznámu diagnózu, pomerne nebezpečné. Raz, keď som zostal po páde ležať na zemi, ma odviezli do nemocnice.
Čo vám diagnostikovali?
Previezli ma do Bratislavy k najlepším ortopédom, ktorí stanovili liečbu. Predpokladalo sa, že to môže byť kostná tuberkulóza alebo nejaké cysty. Vďaka odberu vzorky, čo bol sám osebe náročný a nebezpečný úkon, to som si ale ako 14-ročný vôbec neuvedomoval, sa zistilo, čo mi je. Testy ukázali, že mi chýba platnička a dva stavce visia doslova na vlásku. Punkciou a ďalšími testami teda zistili, že príčinou je stafylokok hominis. Bol som asi tretí vo vtedajšom Československu s touto diagnózou.
Ako začala liečba?
Bol som pubertiak a hanbil som sa, že si nedokážem sadnúť, ísť na toaletu. A to nehovorím o tom, ako trpeli moji rodičia, to som si až spätne uvedomil. Moja diagnóza bola, aj napriek tomu, jedna z najlepších alternatív, z tých, ktoré to mohli byť. Začali mi dávkovať veľmi silné antibiotiká, bral som denne niekoľko infúzií. Po mesiaci a pol sa to začalo hojiť, tak ma previezli naspäť do Žiliny, aby sa mi stavce zrástli. Takže mám teraz dva stavce a platničku zrastené do hybridnej kosti. Celá liečba trvala asi 6 mesiacov. Najskôr som nemohol ani sedieť a keď som sa prvýkrát postavil, hneď sa mi zatočila hlava. Naučil som sa druhýkrát chodiť, lebo pohyb pri chôdzi som jednoducho zabudol. Chodieval som len veľmi pomaly a o barlách. Pri prepustení mi povedali, že sa mám pripraviť na to, že sa poriadne nikdy neohnem, že pohyblivosť bude značne obmedzená a musím byť veľmi opatrný. Telo a chrbát že sú oslabené, nikdy nebudú také, aké by mali byť a čím menej ich budem zaťažovať, tým dlhšie vydržia.
Pre chlapca vo vašom veku drsná vyhliadka na budúcnosť…
Každý rok som musel chodiť na rtg, kontroly, bral som lieky, nosil korzet. Nemohol som robiť žiadny šport a to bolo to pre mňa ako mladého chalana nesmierne ťažké. Chcel som behať s chalanmi, hrať futbal, túžil som byť policajtom, priťahovali ma akčné veci. Zrútil sa mi svet a naozaj sa mi nechcelo žiť. Kvôli pobytu v nemocnici som opakoval ročník, dostal som sa k inej triede, medzi úplne iných spolužiakov, ktorých som nepoznal.
Nabrali ste vôbec odvahu hýbať sa?
Stále som sa snažil trochu hýbať. No keď som sa po 3-4 rokoch k niečomu odhodlal, nedopadlo to dobre. Začal som cvičiť – prvý deň som sa cítil skvelo, no na druhý deň som sa sotva pohol. Toto sa v priebehu 10 rokov zopakovalo zo 10-krát. Študoval som aplikovanú matematiku na vysokej škole v Trnave a tam som sa, napríklad, odhodlal ísť do jednej posilňovne. Po prvej návšteve som sa cítil skvelo, na druhej som si kúpil permanentku a viac som tam už nešiel. Mal som bolesti a veľmi ma to vystrašilo.
Kedy ste sa vzopreli osudu?
Často som býval chorý. Občas som sa odvážil na lyže, no mal som korzet, čo bolo nepohodlné a cítil som sa ako zošnurovaná princezná. Zlom prišiel, keď som sa oženil. Keďže manželka Šárka super varí, začal som priberať. Rozhodli sme sa, že si založíme rodinu a to bol ďalší dôvod na zmenu. Nemohol som predsa byť otec, ktorý deti niekde privezie, vyloží ich, vráti sa pre ne a nikdy ho nebudú vidieť sa hýbať. Ja mám skvelých rodičov, otec s nami hrával futbal, tenis, bežkoval a doteraz je pre mňa vzorom otca. On mi odovzdal vzťah k životu. Predstava, že budem otcom a to, akým otcom chcem byť, zmenila môj pohľad na život, ktorý som dovtedy žil. Pomaly som sa začal hýbať, cvičil som ľahké kardio, popri tom som študoval, čo môžem a čo nie. Pochopil som, že na to musím ísť pomaličky, záťaž si pridávať postupne. Keď sa mi spevnilo jadro, telo začalo úplne inak fungovať. Prestal som nosiť korzet, neriešil som lieky, kontroly, zmenil som životosprávu a začal viesť úplne iný život. Vzal som ho do vlastných rúk. Kvalita života, prístup k ľuďom, psychika, všetko som mal zrazu nastavené inak. Vo vlastnom tele som sa cítil dobre a stále som mal chuť študovať nové veci a dobehnúť zameškané.
Nemáte život rozdelený na 15-ročné etapy?
V podstate áno. Som akoby v tretej tretine. Prvých 15 rokov som mal super detstvo, druhých 15 rokov chorobou a usmerňovaním obmedzený pohyb a ďalších 15 rokov je aktívnych. Stále objavujem nové svety, nové cviky. Zo začiatku som robil kulturistiku, ktorá vo svojej podstate nie je pre mňa ideálny šport. Je jednostranne zameraná, niektoré orgány veľmi zaťažuje. Zaujali ma ľudia, ktorí cvičili na workoutovom ihrisku len s váhou vlastného tela. Mali prirodzene vysekané telo, a to ma dostalo. Boli pekní sami pre seba, nie pre iných ako to kulturistika vyžaduje. Začal som sa teda uberať týmto smerom. Robil som crossfit, kalisteniku, workout, potom stojky, pohybové a základné prvky akrobacie, kotrmelce.
Cvičením to ale neskončilo, však?
To všetko som potom začal kombinovať v prekážkových behoch. V 38 rokoch som bol prvýkrát na Spartanovi. Bol som na seba hrdý, no keďže tam boli ľudia s oveľa lepšími časmi, chcel som byť ako oni. Nakontaktoval som sa na nich a obklopil sa ľuďmi, čo ma ťahali dopredu. Síce boli o 20 rokov mladší, ale veľmi mi pomohli. Doteraz sme v tíme a priatelíme sa. Inšpirovali ma a vďaka nim som sa dostal na miesta, ktoré by som inak nenašiel. Absolvoval som aj stojkový kurz u Miška Barbiera z Liptovského Mikuláša. Je jedným z najlepších slovenských športovcov – mladý, disciplinovaný a empatický človek, ktorý má vo svojom vnútri život uprataný a vyskladaný ako skúsený päťdesiatnik. On ma priviedol k športu, ktorý robím. K fitnes challenge.
Mnohí si pod týmto názvom predstavia predvádzanie vymodelovanej postavy…
To je práve mylná predstava. Pri slove fitnes ľuďom automaticky napadne posilňovňa. V tomto športe sa však posudzuje nie to, ako športovec vyzerá, ale čo dokáže. Veľmi zjednodušene – zacvičí šesť cvikov, každý v trvaní dve minúty a medzi jednotlivými cvikmi je dvojminútová pauza. Takto to vyzerá veľmi jednoducho, no je to kondične aj silovo pomerne náročné. Body sa sčítajú do výsledného skóre. Výkon je merateľný, a teda nie je závislý iba od subjektívneho hodnotenia rozhodcov. Fitnes challenge, inak aj speed fit, je súčasťou Slovenskej asociácie fitness, kulturistiky a silového trojboja.
Štyri medaily a titul majstra sveta. To je bilancia vašej vlaňajšej účasti na Majstrovstvách sveta (MS) vo fitnes challenge v kirgizskom meste Bishkek. Čo to pre vás znamená?
Súťažil som v kategórii Seniors – do 40 rokov, ale aj v kategórii Masters – 40+. Po cvičení v Seniors, kde som skončil ako švrtý, som bol skutočne doničený. Išiel som rovno na kategóriu Masters a vyhral som ju, dokonca s celkovo absolútne najlepším skóre spomedzi všetkých kategórií celkovo na MS. Toto víťazstvo bolo pre mňa najdôležitejšie a veľmi mi to lichotí. Asi dve hodiny potom som ešte z posledných síl vybojoval striebro v kategórii Silver, čo bol pre mňa pozitívny šok, lebo Silver som si skúsil dovtedy asi len dvakrát, pričom súťažilo viacero Silver-špecialistov. Je to krásny pocit, že som to dokázal. Na a na druhý deň sme dokonca s reprezentačným kolegom Martinom Forišom vybojovali pre Slovensko vytúžený titul majstra sveta v mužských pároch! Štvrtú medailu, tentokrát striebornú, som vybojoval v pároch Masters s parťákom z Rumunska, ktorému som sľúbil, že mu pomôžem vybojovať vysnenú medailu, ktorú sľúbil svojim deťom.
Tento šport pochádza z Iránu a je tam športom číslo 1, veď ešte počas majstrovstiev mi pribudlo asi 50 sledovateľov na instagrame len z Iránu. Medailistov tam vítajú ako hrdinov, rovnako aj v Albánsku. Keď som jednému Albáncovi ukázal, koľko mám rôznych medailí, povedal, že u nich by som bol niečo ako národný hrdina a žil by som si na vysokej nohe. Len za jedinú zlatú medailu z Bishkeku by som u nich určite dostal v prepočte 100-tisíc eur. To len pre pobavenie. Ja Slovensko milujem a pocit, keď stojíte na stupni víťazov a počujete hrať slovenskú hymnu, sa nedá ničím zaplatiť. Ťažko to pochopí niekto, kto nezažil. Som rád, že môžem takto Slovensko vo svete reprezentovať a propagovať ho.
Ceníte si aj iné životné víťazstvá?
Áno, stretli ma v živote aj víťazstvá iného druhu. Som nesmierne vďačný za to, že žijem takýto život. V jednu chvíľu sa zdalo, že všetko stratím a zrazu som toľko vecí našiel. Keď som bol pripútaný na lôžko a po polroku som dokázal prejsť s barlami k oknu, uvidel som nemocničný trávnik. Doteraz je to pre mňa najkrajšia farba, ktorú som v živote videl. Z úplne bežných vecí som bol buď v eufórii, alebo mi spôsobovali ťažkosti. Farebný televízor mi doslova rezal oči. Ak ale aj zlé veci človek správne uchopí, s odstupom času môžu pre jeho ďalší život pôsobiť pozitívne. Aj deti to učím, keď im niečo nejde, aby to trénovali, aby posilňovali to, v čom sú slabí. Víťazstvom sú pre mňa v prvom rade moji rodičia, ich starostlivosť a podpora. Ale i to, keď som s 10-ročnou dcérou vyhral súťaž párov v prekážkovom behu na 7 km. Ona išla na doraz a ja som jej pomáhal. To je neopísateľný intenzívny zážitok. Aj to, že manželka chodieva ku mne pravidelne na tréningy. Kým iné rodiny v sobotu každý týždeň vysávajú, upratujú a nakupujú, my ideme celá rodina cvičiť do Crossgymu v Žiline. Ako osobné víťazstvo beriem aj to, že keď sa so mnou bavia ľudia na triatlone, na behu, na trailoch, na pretekoch fitnes, kde 40-ročný chlap je už považovaný za starého „páprdu“, čo by tam nemal zacláňať, berú ma stále ako top konkurenta.
Svoje skúsenosti odovzdávate aj iným?
Pre mňa je fitnes synonymom zdravého pohybu a taký by mal ostať. Chodia ku mne na tréningy dospelí aj deti. Tie sú dnes v úplne inej forme ako kedysi. Chcem, aby niektoré cviky vedeli nie preto, aby sa ukázali, ale aby boli obratné, napríklad pri páde. Ľudia všeobecne sú dnes extrémne málo obratní, deti sú ako maslo, nemajú pevný skelet. Nevidia svojho otca alebo mamu pobehnúť. Nemusí to byť o športe, ale o pohybe, ktorý by mal byť prirodzenou súčasťou života. A pohyb pre deti sa dá poľahky zatraktívniť. Skvelé ale je, že u detí po 5 tréningoch cítim obrovský progres. Všade okolo nás je ale veľa opatrnosti a až obmedzujúcich predpisov, aj pri obyčajných hrách.
Cvičíte aj s dospelými?
Áno, ale robím aj rodinné či partnerské tréningy. A to sú pre rodinu či partnerov úplne iné zážitky. Snažím sa, aby boli vhodné pre ľudí každého veku, postavy, zdatnosti. Každý tréning je iný, s inými predmetmi. Na tréningoch chcem dosiahnuť, aby ich telo fungovalo ako má, ukážem im ako majú dýchať a zvládne ich každý, aj úplný začiatočník. Nemám rád prestávky, ani ich nedávam. U mňa sa oddychuje pri kardio. Často kombinujem nekombinovateľné prvky, silový, vytrvalostný, flexi, 5 Tibeťanov… Učím ľudí, že pohyb je rozmanitý ako samotný život. Každý dnes len pozoruje hodinky, fotí sa… Obyčajný pohyb vo svojej podstate akoby stratil význam. Najväčšia radosť pre mňa je to, že svoje poznatky a skúsenosti, ktoré som roky získaval, môžem odovzdať ďalej.
Siahli ste si na dno síl?
Fyzicky to bolo na posledných majstrovstvách sveta. Boli sme nevyspatí, hladní, vyskytli sa nečakané okolnosti. Za tri dni som spal 9 hodín, mali sme stres, bolo to hektické. O piatej ráno sme dorazili, rovno nás pratali na miesto majstrovstiev a mali sme 75 minút na spanie aj so sprchou a prezlečením. Uvedomoval som si, ako ďaleko som sa dostal a ako blízko je niečo, čo by to mohlo pokaziť. A psychicky, keď bola manželka v nemocnici s postkovidovým syndrómom. Nedokázala ani na minútu zaspať, bola vyčerpaná a strácala orientáciu i vedomie. To bolo veľmi ťažké, zložité. Ostal som sám s dvomi malými deťmi a netušili sme, či sa vôbec vráti. Opäť ma podporili rodičia a spätne všetko trápenie vnímam ako posilnenie môjho vzťahu s rodičmi.
Dodržiavate nejaké diéty?
Mám stále rovnaký typ stravovania aj cvičenia. Mnohí súťažiaci sa pripravujú cvičeniami, ktoré sú na súťaži. Ja ich cvičím len na súťaži, inokedy nie. Niekedy si cviky zamontujem do tréningu. Alkohol nepijem, maximálne raz za čas pivo, dve. Ak idem na súťaž, týždeň pred zásadne nepijem alkohol a 2-3 dni necvičím náročné cviky, napríklad na hrazde. To je celá moja príprava na súťaž.
Ste zamestnaný, robíte tréningy pre iných, sám máte svoje pohybové aktivity. Ako to stíhate?
Pracujem od 8.00 do 16.30. Som „obchoďák“, takže cestovanie je súčasťou mojej práce. Nemám rád výhovorky, prečo niečo nejde a nehľadám ich ani sám pred sebou. Takže, ak som na služobke a nemôžem ísť cvičiť, zdvihnem sa a idem si ráno zabehať. Obvykle doma vstávam ráno o 4.00, pripravím si jedlo do práce a raňajky pre manželku. O 5.00, maximálne o 5.30, som v Žiline v Crossgyme a kým nejdem do práce, cvičím. Ja som tam od pondelka do piatku každé ráno od 5. do 8. h a v sobotu tam cvičíme celá rodina. Mám to prostredie rád. Oni prví zbadali a vycítili, že vo mne niečo je a povzbudili ma v pravú chvíľu.
Prečo vstávate tak skoro?
Keď sa nám narodili deti, uvedomil som si, že keď budem cvičiť popoludní po práci, ochudobním sa o čas strávený s nimi. Milujem svoje deti, i deti všeobecne, dokonca som chcel byť učiteľom v jasliach, preto, keď sa narodili, vedel som, že chcem čas stráviť s nimi. Nie prísť z práce, ísť cvičiť, potom sa vrátiť unavený, dorobiť veci do práce a spamätať sa, keď pôjdu deti spať. Prehodil som si to teda na ráno. Väčšina posilňovní otvára až od 6.00, a to bolo pre mňa neskoro. V Crossgyme v Žiline začínajú už od 5.00, a to mi vyhovovalo. Sústredím sa na to, aby sme ako rodina boli spolu a aby som všetky pracovné záležitosti urobil počas pracovnej doby.
Večer som už aj tak nikdy nič zmysluplné neurobil. Ak sa to dá, prácu urobím hneď a sám a neposúvam ju ďalej na niekoho iného. Aj tak ju nik neurobí tak, ako si to ja predstavujem. Chodím spať vtedy ako deti a spávam 6,5 – 7 hodín denne, v nedeľu spím o hodinu dlhšie. Milujem víkendové rána. Cvičím 5 Tibeťanov, vždy vonku, za každého počasia. V utorky mávam tréningy s deťmi v Bytči a keď môžem, idem si zabehať, zájdem za rodičmi. Deti už majú kamarátov, stále viac ich vpúšťajú do svojho života a mne je to trošku ľúto, preto si užívam každú chvíľu s nimi.
„Ďakujem“
Okrem spomínaného žilinského Crossgymu by som rád poďakoval Slovenskej asociácii fitnes, kulturistiky a silového trojboja, že mi dali šancu v takomto prostredí reprezentovať Slovensko a vzali ma medzi seba. Vždy tam omladnem. Som hrdý, že môžem reprezentovať Slovensko, to je pre mňa veľká vec. Moje poďakovanie patrí tiež Jurajovi Fehervárimu a celej firme Be Lenka. Rád mu dokážem, že jeho produkt funguje a na jeho topánky sa môžem spoľahnúť v akejkoľvek chvíli. Rovnako si cením aj podporu žilinského obchodu s vitamínmi Panex, s.r.o. V prvom rade je to však moja rodina – moji rodičia, manželka a deti. To na nich som myslel, keď som za zvukov slovenskej hymny, po všetkých tých životných útrapách, stál ako majster sveta na stupni víťazov.
