Pán Horvát nám iste prepáči, že sme jeho vek spomenuli už v titulku. Hneď na úvod sme totiž chceli zdôrazniť, že v jeho prípade naozaj platí, že vek je iba číslo. Na náš rozhovor prišiel svedomito pripravený a tú osemdesiatku sme mu rozhodne nehádali. Keď mi podal podrobný prehľad aktívnej športovej činnosti a zoznam odohratých turnajov a pódiových umiestnení, bolo mi jasné, že mám dočinenia s „veľkým hráčom“ a nevídaným športovým zanietencom.
Aj napriek dosiahnutým úspechom je skromný a vďaka športu svižný na tele aj duchu. So stolným tenisom a manželkou Katkou, tiež bývalou aktívnou športovkyňou – volejbalistkou, precestoval kusisko sveta. Našiel množstvo priateľov a spoznal krajiny, ktoré by inak sotva kedy navštívil. Stále aktívne hráva za veteránov, trénuje niekoľkokrát do týždňa. Je držiteľom titulu Majster Európy z roku 2005 vo štvorhre v kategórii 60 – 64 rokov. V týchto dňoch už Slovensko reprezentuje na majstrovstvá sveta veteránov v Taliansku.
Pre chlapcov je atraktívny futbal, hokej, prečo vám učaroval práve stolný tenis?
Ako každý chalan, aj ja som hral futbal, pozemný hokej, volejbal, basketbal, bicykloval som. Vždy som bol športovo založený. Stolný tenis, alebo ak chcete ping-pong, som začal hrať v roku 1958. V tomto čase som sa aktívne venoval volejbalu. Občas medzi nás prišiel i hráč stolného tenisu Jožko Kučera, ktorý nás pozýval zahrať si aj ping-pong. Jožko bol aktívnym hráčom podnikového mužstva PCHZ Žilina, ktoré hralo krajskú súťaž. Nechali sme sa zlákať, ale tie pokusy, to bola pre nás poriadna hanba. Už aj predtým som ping-pong skúšal hrať, ale to, že som nedokázal Jožkovi vrátiť takmer žiadnu loptu na stôl ma poriadne nahnevalo.
Preto ste sa s ping-pongom chytili za pasy a začali ho intenzívnejšie hrávať?
Zrejme áno. Po takmer každodennom intenzívnom hraní, pretože boli práve prázdniny, sme sa s kamarátom ako tak naučili ping-pong hrať a postupom času nás medzi seba prijali aj hráči z mužstva PCHZ Žilina. Stolný tenis bol najskôr mojím doplnkovým športom na rozvoj postrehu a obratnosti, no keď som sa začal zlepšovať, stal sa hlavným športom. Aktívne sa mu venujem doteraz.
Vrátim sa k názvu. Čo je správne: ping-pong alebo stolný tenis?
Keď loptička búcha, vydáva zvuk, niečo ako „pingy-pongy“, odtiaľ názov ping-pong, ale oficiálny názov je stolný tenis.
Treba mať pri ňom rýchle nohy alebo ruky?
Ani jedno ani druhé. Všetko je v hlave a v sústredení sa. Na to, aby ste trafili malú loptičku v obrovskej rýchlosti, potrebujete predovšetkým reflex. Napriek tomu, že je ľahučká, môže dosahovať rýchlosť až 80 km/h. Takou rýchlosťou hrajú čínski alebo japonskí hráči. Samozrejme, dôležitá je aj kondička, no keďže som hral viacero športov, vždy som ju mal celkom dobrú. Taktiež musíte mať vhodný postoj, aby ste vyhodili a trafili loptičku do servu a musíte špekulovať, aký serv súperovi dať, aby ho pokazil.
Nedávno ste sa vrátili z celoslovenského turnaja veteránov v Bratislave. S akým výsledkom? Čo vás čaká najbližšie?
V kategórii 80+ som sa umiestnil ako prvý. V týchto dňoch budem Slovensko reprezentovať na majstrovstvách sveta v Taliansku v Ríme. Vo štvorhre bude mojím partnerom taliansky kamarát. Stretne sa nás tam asi 6 500 hráčov takmer zo sto krajín z celého sveta.
Keď hovoríte o kamarátstvach, zrejme ste ich za tie roky na turnajoch nadviazali neúrekom…
Určite áno. Na turnaje chodíme spolu s manželkou Katkou, ona mi robí asistentku, manažérku, rozumie i ping-pongu, pretože ho tiež hrávala. Keďže hovorí po anglicky, všetky náležitosti v zahraničí vybavuje ona, ale tiež som už pár anglických slov pochytil. S priateľmi, ktorých tam stretneme, trávime i čas mimo turnajov spolu, sme takmer ako rodina.
Ak sa dnes niekto začína venovať športu, nakúpi si funkčné oblečenie či drahé športové náčinie. Koľko rakiet ste v živote vystriedali vy?
Svoju prvú raketu som si raz strčil do zárendia, spadol som na bicykli a zlomil ju. Keďže to bolo pred turnajom, utekal som do Tuzexu a kúpil si druhú. S ňou som hral 20 rokov. Potom sa mi zlomila v rúčke a kamarát mi dal drevo na raketu – „Mazunova“, nahodil som naň poťah a hral s ňou ďalšie dlhé roky.
Podľa čoho sa rozlišujú rakety, s akým typom hráte vy?
Všetko je na hráčovi, čo si vyberie. Jedni predajcovia predávajú poťahy, iní rakety a každý si vyberá, čo mu vyhovuje a čo dovolí organizátor podujatia. Raketa je drevená, väčšinou z dyhovaného dreva a stred je z mäkkého bazového dreva, aby raketa bola pružná. Navrchu je gumový poťah. Ja mám svoju oficiálnu „samohrajku“. Ako som už spomínal, je to „Mazunov“, čo je názov podľa mena majstra sveta v jednotlivcoch. Je to ofenzívna raketa s tvrdou vrchnou dyhou. Jedna farba musí byť vždy iná, aby súper videl, ktorou stranou hráte. Na prvý pohľad to nie je vidieť, ale keď raketu chytíte a potom ju otočíte, rúčka je inak nasadená a raketa aj inak sedí v dlani, vďaka čomu môžem robiť rôzne manévre. Typ rakety, s ktorou hrávam sa volá „sendvič“ a je na oboch stranách zdrsnená. Môžu byť aj z oboch strán hladké alebo z jednej strany zdrsnené, z druhej hladké. Svoje vlastné turnaje už má aj nový štýl, kde hráči hrajú drevenými raketami bez gumového poťahu, s drsným pieskovým povrchom. Pri tejto hre je hlučnejší odskok loptičky. Voľakedy sa na turnajoch lepili poťahy rôznymi chemickými lepidlami, dnes sa kvôli životnému prostrediu môžu používať len vodou riediteľné lepidlá a na niektorých turnajoch ich používanie aj kontrolujú.
Na turnaj sa prihlasujete sám alebo vás nominuje klub?
V prvom rade sa turnaje delia na single – pre jednotlivcov, double – pre dvojice a mix – muži so ženami. Usporiadateľ vypíše niektorý z uvedených turnajov a ja sa prihlásim. Mám rád všetky typy, je mi jedno, ktorý si zahrám.
Ktorú trofej si najviac ceníte?
Pre mňa sú všetky cenné, ale víťazstvo na posledných majstrovstvách v Bratislave je v rámci Slovenska najprestížnejšie. No a úplne najviac pre mňa znamená titul Majster Európy z roku 2005.
Dal vám niekto zo súperov vyslovene zabrať, respektíve, s kým rád hráte?
Každý vám dá zabrať. Nemám vyslovene nejakého hráčskeho „nepriateľa“. Chcel by som si zahrať s mnohými dobrými hráčmi, ale oni nechcú hrať so mnou. Málo ľudí má raketu postavenú ako ja, na oboch stranách s rovnakým poťahom. Každý z tých „puntíkov“ na poťahu má na sebe ďalších 6 menších, takže loptička neraz naberie nepredvídateľný smer alebo skončí tam, kde to súper vôbec nečakal. Chcem si zahrať, no keď hráči vidia môj „sendvič“, zagúľajú očami a radšej sa otočia.
Nemali ste ambíciu trénovať mladých?
Ani nie. Je to zodpovednosť a celkom zložitý manažment. V hale na Bôriku, kde trénujeme, máme 3 trénerov, z ktorých každý má svojich hráčov. Vážim si ich prácu, lebo vidím, koľko času a úsilia stojí, keď sa človek venuje mládeži. Mne stačí, že môžem hrať. Keď nie sú súťaže, hrám 2x do týždňa tak 2 hodiny. Keď sú súťaže, máme 2x do týždňa súťažný zápas a pred každým 1 tréning. Obdobie súťaží trvá od jesene do jari, v každej súťaži je 12 družstiev, ktoré hrajú dvojkolovo, teda dovedna 24 zápasov.
Stal sa vám pri stolnom tenise nejaký úraz?
Môže sa prihodiť výron, podvrtnutie, mne sa ale žiadny vážnejší úraz nestal. Stolný tenis je, podľa mňa, šport vhodný pre každý vek. Spomínam si na jednu Austrálčanku, ktorá bola na turnaji ako 102-ročná.
Pani Katke nič podstatné z nášho rozhovoru neuniklo. Popri úlohe prajnej hostiteľky občas manžela doplnila, opravila, ako sa na správnu manažérku majstra Európy patrí. Vidieť, ako sú vzácne zohratí, ako žijú spoločnými záujmami a tešia sa z nich. „Vždy sme športovali celá rodina. Naložili sme do auta synov, lyže a vyrazili do hôr. Keď začali byť zjazdovky preplnené, lyže sme vymenili za bežky. My sme chceli lyžovať, nie prestáť pol dňa v rade na vlek. Deti sme k športu vždy viedli a myslím, že aj to prispelo k tomu, že z nich vyrástli slušní, šikovní a vzdelaní ľudia,“ hovorí pani Katka.
Športová činnosť
Peter Horvát začal hrať stolný tenis v roku 1958, venuje sa mu teda 66 rokov. Hral v 12 stolnotenisových oddieloch v Žiline a okolí a od roku 1997 sa aktívne zúčastňuje aj na súťažiach veteránov na Slovensku i vo svete. Keby sme chceli uverejniť prehľad účastí na veteránskych turnajoch, na ktorých získal pódiové umiestnenie, bol by to siahodlhý zoznam. Na husto popísaných štyroch stranách s vymenovanými turnajmi sme spočítali, že na stupňoch víťazov stál neuveriteľných takmer 130-krát. Zúčastnil sa na turnajoch na Novom Zélande, Nórsku, Švédsku, Dánsku, Nemecku, Holandsku, Maďarsku, Číne, USA, Japonsku, Fínsku, Turecku, Česku, Chorvátsku, Taliansku...
O pár hodín už budú s manželkou Katkou medzi stolnotenisovými kamarátmi v Ríme. S niektorými z nich sa načas stanú súpermi. Parádne si zahrajú, potom podebatujú o športe, o tom, ako ide život. Nezávidíte im trošku, v dobrom, ten ich? Nehľadia na vek, na vzdialenosť, neľutujú peniaze vynaložené na cestovanie s koníčkom spojené. Našli zmysel toho, čo robia, majú cieľ a na to všetko stačí nenápadná, jednoduchá raketka, ktorú každý z nás niekedy v živote držal v ruke. Len Peter Horvát ju nikdy nepustil.
Pán Horvát, držíme vám palce!
Rodina Petra Horváta
Manželka: Katarína.
Synovia: Peter a Marián, nevesty Silvia a Iveta.
Vnúčatá: Alžbetka, Barborka, Terezka, Natálka, Martinko a pravnučka Zara.
Záľuby: záhradkárčenie, chatárčenie, sledovanie snooker turnajov, tenisu, všetkých loptových športov, v zime lyžovanie i hokej.
