Štiavnik – „Rezbárske remeslo má v Štiavniku dlhoročnú tradíciu. Pokračuje v ňom už štvrtá generácia. Veľmi mi záleží na tom, aby sa zachovala. Preto som rezbárstvu pred takmer 25 rokmi začal priúčať deti v rezbárskom krúžku na základnej škole. Začínali sme vtedy vari so šiestimi deťmi, no každým rokom záujem detí rastie, no každým rokom to aj niekto vzdá.
V súčasnosti máme v krúžku 11 žiakov. Veľmi ma teší, že sa hlásia už aj prváčikovia, druháčikovia. Zatiaľ len modelujú, kreslia, čo je pre nich vynikajúca príprava. Mnohí kresliť nevedia, a keďže to je základ, musia sa to naučiť.
Čím skôr to zvládnu, tým sa mi s nimi bude lepšie pracovať,“ hovorí známy rezbár zo Štiavnika Jozef Rakovan. Netají sa tým, že rezbársky krúžok je jeho srdcovka, dokonca ho navštevovali aj jeho synovia. Zverenci Jozefa Rakovana vystavujú nielen v obci, ale aj na celoslovenských súťažiach.
Aj v týchto dňoch práce jeho troch žiakov putovali na výstavu V krajine remesiel 2023. Ide o prehliadku prác 9. ročníka výtvarno-remeselnej súťaže detí a mládeže s rovnomenným názvom, ktorej otvorenie sa uskutoční v Galérii ÚĽUV v Košiciach vo štvrtok 7. decembra 2023. Slavomír Pláňavský má v súťaži reliéf Štiavnika a bratia Jakub a Matej Bukovanovci diela s vianočnou tematikou. „Čo sa týka motívov, nechávam deťom voľnú ruku.
Žijú v nádhernej prírode a ona sama ich inšpiruje. Učím ich, aby ju vnímali a potom sa cez ňu dostali k výtvarnej výchove a rezbárstvu. V krúžku sa venujeme všetkým výtvarným a umeleckým technikám, deti sa stretnú aj s hlinou, drôtovaním, maľovaním na skle a ďalšími tradičnými zručnosťami. Chcem, aby boli pripravení uspieť na talentových skúškach, ak sa rozhodnú pre štúdium na umeleckej škole.“ Je prirodzené, že nie všetci sa mu potom venujú profesionálne. Niektorí ho majú ako koníčka popri povolaní, iní časom znovu objavia jeho čaro, keď si zabezpečia bývanie, založia rodinu.
Sám Jozef Rakovan začal s rezbárstvom asi v 9 rokoch. Najskôr si začal z dreva vyrábať hračky, loďky, luky, šípy. „Ako chlapec som pásaval kozy a keďže v tejto oblasti nebolo lúk, tak som hľadal samorasty. Sekierkou som ich trošku okresal, nožíkom orezal, očistil. Dodnes vyrezávam takmer výhradne zo samorastov a prevažne diela s náboženskou tematikou.
Dedko býval v horách na samote a všetko čo potreboval, si vedel urobiť, bol veľmi zručný. Zrejme odtiaľto pramení moja remeselná zručnosť. Odkiaľ výtvarné cítenie neviem, ale mal som šťastie, že som stretol majstrov Hložníka, Cipára, Bizmayera a mnoho ďalších, ktorí mali na mňa obrovský vplyv. Oni mi ukázali cestu.
Keď pán majster Hložník u nás maľoval v kostole, pán farár ma k nemu ešte ako malého chlapca vzal a povedal, že mu predstavuje budúceho umelca. Hložník mi podal ruku a ja som len pozeral okolo seba a hľadal, koho tým umelcom pán farár myslel.“
Ani dnes vo svojej skromnosti Jozef Rakovan nerád priznáva, že reč bola o ňom. No to, že vystavoval v Rakúsku, Poľsku, Maďarsku, Čechách a v súkromných zbierkach sú jeho diela po celom svete – v Amerike, Číne, na Taiwane, v Taliansku a v ďalších štátoch, potvrdzuje, že pán farár mal naozaj pravdu.
