Jeden z najznámejších českých pesničkárov vystúpil v Bratislave so šnúrou troch po sebe idúcich koncertov. Ja som absolvovala ten posledný, v predvečer sviatku sv. Mikuláša, v Majestic Music Clube. A lepší mikulášsky darček som si ani nemohla priať. Jaromír či Jarek Nohavica, s neodmysliteľnou gitarou a heligónkou nás doslova zaplavil svojimi piesňami, a to tak novšieho vydania, ako aj tými staršími, vhodnými pre pamätníkov, ako som aj ja.
Tanečné a dynamické pecky ako Zatanči, Ostrava, Fotbal či Pijte vodu striedali pomalšie a smutnejšie skladby, ktoré nedávali priestor ani dýchať. Pri piesni Máma mi dala na krk klíč sme si asi všetci spomenuli na svoje mamy, ktoré nám dávali rady do života, tak ako ich teraz dávame my svojim deťom a vlastne, že život sa opakuje a aj keď je smutný, je zároveň krásny. Samozrejme, dočkala som sa aj „svojich piesní“ ako Dokud se zpívá, Když mě brali za vojáka či Kometa, ktoré som si s radosťou zaspievala.
Vlastne tlieskalo, spievalo a tancovalo sa takmer po celý čas, aby sme sa potom v komornejších piesňach stíšili a mlčky prežívali každé slovko. Lebo Nohavica je nielen spevák a skladateľ, ale najmä bard, básnik, ktorý sa vie svojimi textami záhadným spôsobom „vplížiť“ pod kožu a zostať tam usadený už natrvalo.
Harmóniu koncertu prerušila jediná nečakaná udalosť, keď diváčke pod pódiom prišlo nevoľno. Nečudo, veď klub bol doslova nabitý, avšak Nohavica rýchlo zareagoval, prestal spievať a napomáhal nájsť lekára. Našťastie sa všetko dalo do poriadku a slečna koncert dopočúvala do konca. Ako náhodou sa to udialo pri piesni Až to se mnu sekne, a preto už v tejto piesni radšej nepokračoval.
K zážitkom z vystúpenia prispeli značnou mierou aj excelentné výkony dvoch sprevádzajúcich hudobníkov, menovite Roberta Kusmierskeho z Poľska, ktorý hral na akordeón a piano a Pavla Plánka z Plzne, ktorý majstrovsky ovládal perkusie a bicie.
Nohavicu a jeho piesne som spoznala v roku 1988, keď som si kúpila LP Darmoděj. A hoci to boli časy dávno minulé, zistila som, že po rokoch sa nič nezmenilo, lebo Nohavica je tu stále a ešte lepší ako vtedy. Z koncertu som odchádzala ako s vymenenými vnútornými baterkami, a hoci bol vonku sychravý jesenný večer, u mňa svietilo slnko.
Takže: „…dokud se spívá, ještě se neumřelo…“
