Známa folkloristka, speváčka a šíriteľka ľudových tradícií Helena Zahradníková žije v Žiline, no pochádza z Turzovky. Miluje rodné Kysuce a Turzovku s okolitými obcami a osadami. Jej celoživotnou láskou je folklór, ľudové zvyky, obyčaje a obradné rituály. Porozprávala nám o tých, čo sa vzťahujú k Veľkej noci – najväčšiemu kresťanskému sviatku, ktorým je zavŕšený prísny štyridsaťdňový pôst. Pri jej rozprávaní nám pred očami ožilo veľkonočné obdobie našich starých materí.
V rituáloch nachádzali silu
„Všetko, čo sa okolo Veľkej noci dialo, pôstnym obdobím počínajúc, všetky obyčaje, zvyky a rituály ľudia striktne dodržiavali. Naši predkovia nimi žili, aj napriek tomu, že bývali v roztrúsených chalúpkach po osadách i na samotách. V pľacoch nažívali ako jedna veľká rodina, vzájomne si pomáhali a sami mnohé obyčaje vytvárali. Každá osada sa vyznačovala niečím špecifickým. Tam, kde nebol potok a nechovali husi, nebývali drápačky peria, ale praktizovali sa iné zvyky. A práve tieto spoločne prežívané zaužívané rituály dodávali kresťansky založeným obyvateľom silu v ťažkom pôstnom období,“ začína svoje rozprávanie Helena Zahradníková. Zdôrazňuje predovšetkým duchovný rozmer týchto sviatkov. Predchádzalo im dlhé obdobie pôstu, a ten býval naozaj prísny. My dnes máme problém zdržať sa od mäsa či radovánok len kratučký čas, no naši predkovia boli striedmi naozaj vo všetkom a celé pôstne obdobie.
Na mäso ani nepomysleli
Ľudia sa počas pôstu oslobodzovali od zlozvykov. Chlapi prestali chodiť do krčmy, všetci sa obmedzili v jedení. Po skončení fašiangov sa otiepkami slamy a popolom vytieral riad, v ktorom sa naposledy varilo mäsité jedlo. Bielučký popol, čo zostal po kúrení tvrdým drevom, zbierali gazdiné práve na tento účel a na čistenie a pranie bieleho plátna. „Mäsité jedlo si ale nepredstavujme ako kus mäsa. V kapuste sa vyvarila „šprka“, väčší kus slaniny, aby mala omastok. Každý z nej dostal kúsok, ale časť sa schovala a v priebehu roka používala na kožné choroby. Posledné fašiangové jedlo malo mať naozaj čarovnú moc. Aj potrundžení gazdovia si odriekali, keď sa v tme po horách vracali domov, čo ich učili ženičky, aby ich svetlonosi nevláčili: „Jedol som ve fašiangový ftorek kapustu, bože môj, doveď ma na cestu.“ Inak cez pôst používali do jedál iba rozotretý cesnak či postrúhaný zemiak. Kapusta so zemiakmi sa jedávala na obed a na večeru – zemiaky s kapustou. Na horných Kysuciach sa varili pučky – pšeničná múka sa zavarila sa do vody a pri miešaní akoby „pufkala“. Uvarené boli vtedy, keď pufkať prestali. Keď nebol pôst, mamka nám ich urobila na studienku – do jamky v strede dala trošku omastku. Na pučky sa zbierala hrubšie pomletá múka. Varili sa aj capky – zemiakové halušky bez omastku, mimo pôstu len trošku omastené pre gazdu. Doplnkom bol vždy chlieb a mlieko či už kyslé, alebo umútené, aby sa spestrila strava,“ pokračuje Helena Zahradníková.
Nedeliam vymysleli mená
V pôstnom období bolo šesť nedieľ a v každom regióne ich pomenovali inak. Prvá sa v niektorých osadách volala čierna. Veriaci sa do kostola obliekali len do čiernych a tmavých vecí, aby si pripomenuli, že začína prísny pôst. Iná sa napríklad volala šúľková. Počas nej sa varili šúľance z varených zemiakov, trošku ochutené lekvárom, pretože mak, orechy či strúhanka v chudobných domácnostiach neboli. Šúľance sa robili dlhé, aby aj klasy budúcej úrody boli také. Cez kýchanú nedeľu sa zas modlilo za zdravie celej rodiny, aj dobytku, ktorý bol jej neoddeliteľnou súčasťou, lebo ju živil. Azda najznámejšia je smrtná alebo morenná nedeľa. Dievčatá na drevený kríž pripravili zo slamy figurínu, pristrojili ju a každá na ňu pridala niečo svoje, aby sa skoro vydala. Robili to aj chorí, aby si ju udobrili, poprosili o vyzdravenie. Keď ju potom pri hádzaní do vody zobliekali, každý si to zobral späť ako amulet. „Morena, morena, kde si prebývala, na tom vyšnom konci v panákovom domci a čo si tam robila, kašu varila.“ Takto ju vyprevádzali na istý koniec v ľadovej vode.
Čudák Morenár
Alternatívou dievčenskej Moreny bol Morenár, ktorého, najmä v okolí Ochodnice, Rudiny či Dunajova, strojili za mladého chlapca mládenci. Jeho úlohou bolo ešte pred hodením do vody Morenu pobozkať, a preto mládenci číhali na sprievod dievok s Morenou. „Morena, Morena, márnotratná cifrena, rada pila, rada jedla a nikdy sa nemodlela, parádu vymýšľala, chlapcom pokoja nedala.“ To zas po nej pokrikovali oni, keď s Morenárom vygúgali spoza domov. Keď sa im podarilo ukoristiť niečo z Moreninho oblečenia, používali to pre šťastie pri chytaní rýb a rakov.
Kvetná nedeľa – radosť je blízko
Kvetná nedeľa bola najkrajšia, lebo sa spájala s vinšovaním a Veľká noc už bola blízko. Gazdinky sa tešili na posväcovanie bahniatok. Na Kysuciach ich volali kočanky. „Poobede dievčatá okolo 10. roku chodili po domoch, spievali a vinšovali k nastávajúcej Veľkej noci. Vyspievali si vajíčka, ktoré potom doma maľovali. Z jednej rodiny však mohla byť zastúpená len jedna, aby z jedného domu nedoniesli viac vajec. Až po duchovných spevoch a opisoch Kristovho umučenia prichádzali na rad svetské vinše. „A ty, pani mamičko, do košíčka vajíčko, daj že ho len daj. A ty, pani hopsa, do košíčka ovsa, daj že ho len daj.“ Potom išli dievky do chlieva a vajíčkom pogúľali kravke po chrbte, po boku: „Gúľaj sa mi vajíčko, tym dže moja kravka, až je ona tak pekná, jako vajco hladká. Aby ši mi vypasla zahon dookola, aby byla hladučka jak moja dlaň holá.“ A tento rituál opakovali aj s posvätenými bahniatkami, pretože aj ich kvet bol guľatý a hladký.
Bahniatka dávali ľudia za sväté obrázky, povalové klady, za okná a verili, že ich ochránia od zlých síl a búrok. Pri vyháňaní na prvú pašu nimi pošibali kravičky, zaorávali ich do prvej brázdy, dávali koňom za chomút a nosili ich aj na cintorín, aby si naklonili mŕtvych. Dievčatá pri vinšovaní spievali aj: „Odpustite nám, gazdinky premilé, že sme prišli a doniesli ratoliestky zelené. Chudobné sme, v tym roku začíname. Túto kvetnú nedeľu vám pripomíname.“ Tieto slová niesli v sebe obrovskú múdrosť. Dievčatá slušne a s úctou prišli, podelili sa s gazdinou o posvätené bahniatka a ona ich niečím odmenila. Každá drobnosť bola vzácna, boli to 9-ročné dievčatá, ktoré v tom roku nastupovali do služby. Ale vždy pri vinšovaní aj poprosili, aby im nemali ľudia za zlé, že prišli s koledou. Nádhera,“ približuje Helena Zahradníková hĺbku veľkonočných rituálov.
Zelený štvrtok
Od Zeleného štvrtku, dňa poslednej večere Pána a jeho zrady, sa všetko, až do Bielej soboty, zahalilo čiernym plátnom. Vtedy gazdiné neprali, lebo Ježiš visel na kríži a nemohlo visieť ani nič iné, ani opratá bielizeň. Nik si neobliekal pestré oblečenie. Na Zelený štvrtok sa dievky zavčas rána chodili umyť do potoka, aby boli krajšie a odriekali: „Vodička čistá, bystrá, ty omývaš korene, kamene, omývaj aj mňa, chudobné stvorenie.“ Prihovárali sa aj vŕbe, keď si pod ňou česali vlasy: „Vŕba, vŕba, daj mi vlasy, aby boli na tri pásy.“ Teda na tri pramene na zapletanie, aby bol vrkoč hrubý a dlhý ako jej prúty. V tento deň sa vyvádzali prvýkrát kravy na pašu a pastieri pod mostmi plieskali bičom a vyháňali temné sily, lebo verili, že práve pod nimi sú ukryté. Dievčatá zas umývali kravičkám vemeno. tento rituál im mal zabezpečiť, aby aj ony mali dosť mlieka na dojčenie svojich detí.
Veľký piatok
„Vravievalo sa, že na Veľký piatok by sa mali sadiť zemiaky, že nebudú rapavé a narastú veľké. No hlboko veriaci to nerobili. Uctievali tento deň modlitbami a chodili sa do potokov umývať čerstvou vodou, aby boli zdraví. Brodili ich aj s koňmi a umývali ich od kolien dole, aby tiež boli zdravé a otužilé. Prísny pôst platil až do večera. Ak ľudia niečo zjedli, tak len čosi málo a až večer. Boli len o vode a v modlitbách prežívali ukrižovanie v rodinách, s chorými a pripravovali príbytky na zmŕtvychvstanie. Ľudia sa z osád často nedostali na veľkonočné pobožnosti, a tak sa všetky rituály a modlitby odohrávali v domácom prostredí. Zvyk spoločného modlenia bol veľkou duševnou silou pre celú rodinu a doteraz ho niekde praktikujú. Spomínam si, ako mi pani Hrtúsová vravela svoj príbeh z detstva. Na Veľký piatok ich mama poslala do susedov ku tetke na suché ryby. Obyčajne tak chodili deti, ktoré nemali skúsenosti so šibaním, lebo malé deti boli od neho ušetrené. Susedu pozdravili, ona ich privítala, zobrala prútik a vyšibala ich po nohách, že: „Tu máte suché ryby.“ Oni s plačom utekali domov ku mamke, prečo ich tam poslala. A boli najedení suchých rýb a keďže bol prísny pôst, museli im stačiť.“
Biela sobota a veľkonočná nedeľa
Počas Bielej soboty sa robili prípravy na veľkonočný nedeľný obed. V nedeľu si gazdinky privstali a do kostola sa vybrali s košíčkami s jedlom a obilím, aby ich kňaz požehnal. Na obed sa ale žiadne veľké hostiny nekonali. Varili sa tie isté jedlá ako počas pôstu, akurát bol konečne všade prítomný omastok. Opäť sa varila kapusta, ale už s mäsom alebo sa len dochutila vytopenou masťou. Za vrch stolom sedel gazda a ten mal omastku či mäsa najväčší a najlepší kus. Jedlo sa vylepšilo tým, čo ostalo zo zabíjačky, zo svadby. Napiekli sa teda aj kachličky z kysnutého cesta, ktoré sa rozvaľkalo, nakrájalo na štvorčeky, dal sa na ne tvaroh alebo trošku slivkového lekváru, protiľahlé rohy sa spojili a posypali posýpkou. To bola vzácnosť najmä pre deti. Boli to koláče, zákusky aj obradové pečivo. V nedeľu sa už mohlo chodiť aj po návštevách a večer bývala zábava.
Veľkonočný pondelok
Keď sa mládenci zo zábavy vracali, ich prvé kroky viedli za dievčatami. Takže kúpanie a šibanie začínalo zavčas rána, nie ako dnes, takmer na obed. Keď nebolo vŕby, šibalo sa pichľavými jalovcami a v potoku plnom vody z topiaceho sa snehu bolo prebudenie veru kruté. Aj za to sa ale mládencom ušli vajíčka zafarbené v cibuľovom odvare či vyzdobené slamou, ktorú pri mlátení obilia dievčence odkladali a potom nastrihanú nalepili na vajíčka múkou. „Niekde dokonca používali fikoče. Boli to akési svojpomocne vyrobené striekače na vodu. Keďže kľúčové dierky vtedy boli oveľa väčšie, vedeli nimi chlapci vodu nastriekať aj tadiaľ. Mária Palúchová z Dunajova mi spomínala povestný sikač. Princíp bol rovnaký. Bol vyrobený z bazového dreva, na jednom konci mal štupeľ a v ňom malú dierku. Z druhej strany vodu vytláčal piest vyrobený z liesky. Kysuce mali aj ďalšiu zvláštnosť. V pondelok oblievali mládenci dievčatá a v utorok si ich dievčatá vystriehli a nemilosrdne im to vrátili.“
Kto sa boha spustí…
Pôst mal vždy očistiť nielen telo, ale najmä dušu. Ľudia sa počas neho zamýšľali nad svojím konaním. Pri spoločných modlitbách bol čas na udobrovanie, ospravedlnenie sa. Ľudia boli prístupnejší, aj manželské spory sa ľahšie urovnávali. Chlapi sľúbili, že budú menej piť hamršľok a kvit a pospolu so ženami plánovali, čo budú cez rok robiť, ako budú hospodáriť a zveľaďovať majetok. Z modlitieb vzišli rozhovory a aj vôľa riešiť a meniť situáciu v rodine i na gazdovstve. Keďže si ľudia cez pôst niečo odopierali, vedeli si to po návrate do bežného života viac vážiť. A nech už si o tom myslíme čokoľvek, vravievali aj to, že kto sa boha spustí, všetkého sa dopustí.
